K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

20

„ Ako by veru mohlo byť vymyslené niečo ešte ťažšieho, než milovať Boha z celého srdca, z celej duše

a zo všetkých síl.“

Boží zákon má určujúci vplyv pre nás. Samozrejme, že máme slabosti, ale pozor na Boží príkaz. Kalvín

pripomína  skvelú  pravdu,  kresťan  je  pod  zákonom  milosti.  Kresťan  je  vštiepený  v Krista.  V tom  sme

ratolesti, nie samorasty.

„  Svätým  Duchom  máme  zákon  vpísaný  v srdci.“  Zákon  porušujeme  všetci  bez  rozdielu.  Zákon  nás

obviňuje a cieli k Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi.

J.G.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

21

Ján Kalvín                        Učenie kresťanského náboženstva

                                                       Hlas Inštitúcie XII.

Výklad desiatich prikázaní ( Desatera )

     V desiatich  prikázaniach  je  Božia  spravodlivosť,  ktorá  je  dokonalá  a nepoškvrnená. Božia

spravodlivosť je vyhlásená nad všetkými nami. Je večná, pevná. Ochraňuje život a buduje ho.

Spravodlivosť  Božia  je  zvrchovaná  ako  je  živý  Boh.  Cez  ňu  je  každý  človek  postavený  pred  pravdu.

Reformátor  pod  platnosťou  Božej  spravodlivosti  tvrdí:  „  Preto  naša  spravodlivosť  je  neprávosťou,

bezúhonnosť ohyzdnosťou a sláva hanbou.“

     Kalvín sa nerozpakuje napísať: „ Lebo i to, čo najlepšie môžeme ukázať, je predsa vždy poškvrnené

a pokazené nejakou nečistotou nášho tela a má akoby primiešanú trochu hniloby.“

V Inštitúcii  tu  spomína  biblické  miesta  Ezechiel  18,  24 –  26;  Jakub  2,  10;  Príslovia  24,  16;  1  Ján  1,8.

Podľa  neho  nemáme  prihliadať  na  skutok,  ale  na  prikázanie.  Nie  spravodlivé  skutky  majú  prvoradé

miesto,  ale  dôležitá  je  stála  poslušnosť.  Hriech  je  vážny,  nebezpečný.  Platí  stály  výkričník  prvého

ľudského  hriechu,  Adama  a Evy.  Človek  nikdy  neučiní  zadosť  Bohu,  hriechom  sa  stal  Božím

nepriateľom. Hriech  je  závažný,  odpustenie  nie  je  vôbec  zadarmo. Pre  odpustenie  hoc  akého  hriechu

žiadny človek nemôže postaviť svoje vlastné zadosť učinenie.

Reformátor vyznačuje cestu: „ My teda podľa príkazu apoštola ( Filip. 3, 13) zabúdame na tie veci, ktoré

sú  za  nami  a usilovne sa  náhlime  za  tými,  ktoré  sú  pred  nami,  bežíme  na  svojej  trati  k cieľu,  k odplate

zvrchovaného povolania.“

Podľa Kalvína, nie sme schopní vykonať žiadnu nepovinnú službu. Naša slabosť je teda veľká, hriech

ju množí. Nedokážeme sa úplne sústrediť na plnenie prikázaní. Odťahujeme sa od prikázaní myšlienkami

aj skutkami. A to jednotlivo aj spoločensky. Inštitúcia píše, že sa človek môže vyhovárať, obhajovať sa.

Raz však pred najvyšším Sudcom stíchnu všetky ústa.

Inštitúcia:  „  To  jediné  mali  sme  hľadať,  s akou  dôverou  v záchranu  môžeme  pristúpiť  pred  súdny  trón,

a nie to, o čom dokážeme hovoriť v školách a na rohoch.“

     My ľudia sme už taký, hľadáme márnivosť. Páči sa nám povrchnosť, nedávame do služby Bohu úplne

všetko.  Učenie  kresťanského  náboženstva,  Inštitúcia,  neschvaľuje  ľudské  mudrovanie o Bohu.  Môžeme

do  toho  ľahko  upadnúť  i my!  Vedeli  by  sme  radiť  všemohúcemu  Bohu.  Určovať  časy  a poriadky.

V konečnom dôsledku platí, že ľudské rozhodovanie by bolo neužitočné a neplodné. Naša spravodlivosť

neobsiahne  celý  svet,  stvorenstvo.  Je  príliš  súkromná,  pred  svätým  Bohom  naivná.  Naša  telesnosť  nás

značne  odvádza  od  poslušnosti  Božiemu  zákonu.  Telesnosť  nariaďuje  a človek  poslúcha. Stáva  sa

otrokom  hriechu,  plahočí  sa  na  území  telesných  túžob  a pôžitkov. Telesná  sloboda  nás  ďalej  väzní  do

jarma hriechu. Uvádza nás do zdanlivej beztrestnosti, kde akoby nič nebolo zakázané. Sloboda duchovná

je iná, v nej prijímame a chápeme Božie milosrdenstvo v Kristovi. V Ježišovi Kristovi je Božia dokonalá

spravodlivosť,  odpustenie  hriechov.  Božie  prikázania  sú  pomenovaním  našich  slabostí,  hriechov.

Úprimného  a bohabojného  človeka  hriech  zraňuje  a trápi.  Hriech  je  bolestnou  ranou,  ktorá  nevyhnutne

potrebuje liek. Boží zákon nás viní zo skutkov, ktoré sa nezakladajú na  pravej zbožnosti. Tak skutkami

nedosiahneme spravodlivosť. Nie sú naplnením Božej vôle!

     Kalvín  dokazuje:  „  Zo  všetkými  svojimi  pokusmi  a snahami  sme  hodní  smrti  a zahynutia. Nikdy

nebude splnená tá podmienka, že zákon dokonale naplníme.“

Tu  podľa  Inštitúcie  môže  byť  každý  sám  sebe  svedkom.  Úprimnosť  by  potom  označila  dlh  povinností

voči zákonu. Zistila by sa vzdialenosť od stanovených podmienok. Tu viera neznamená pochybovať, ale

znamená stálosť a istotu. Potvrdzujú to biblické miesta 1 Kor 2,5 alebo 2 Kor 13,5. Ak dáme do súvisu

naše skutky a Boží zákon, prikázania, nájdeme na sebe neposlušnosť. Ak reálne zhodnotíme realitu, my

a zákon, prepadáme. Pre tento skutkový stav platí zasľúbenie evanjelia. Milosť je nám ponúkaná zdarma,

z milosti. V diele Božej spásy sú naše skutky nedostatočné. Nastupuje viera v Spasiteľa sveta.

     Kalvín:  „  Lebo  istá  je  tá  viera,  ktorá  sa  opiera  len  o milosrdenstvo  Božie,  ktorá  vie,  že  sa

milosrdenstvo a pravda spolu stretli. Čo milosrdný Boh sľúbi, to tiež verne splní.“

My  ľudia  zvykneme  povedať,  že  zákony  sú  na  to,  aby  sa  porušovali. Spravodlivosť  chápeme  svetský

a svojsky. Písmo však hovorí, že spravodlivý nie je nikto. Ani jeden z nás nie je spravodlivý. Čo s tým?

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

22

My  sa  nezmeníme,  rozmnožujeme  len  hriech  zo  dňa  na  deň.  Tu  je  potrebné  silnejšie  chcieť,  modliť  sa

a prosiť  o Božiu  pomoc.  Zanechávať  sebadôveru  k zisku  viery  v Božie  zasľúbenia.  Reformátor  :  „  Sme

teda  účastní  milosti  Božej  a máme  ju,  keď celkom  odvrhneme  dôveru  v seba,  a keď  sme  celkom  pevne

presvedčení o jeho dobrote.“

Prichodí nám sa ďalej učiť od majstra, spravodlivého Krista. Ježiš Kristus, priniesol obeť za naše hriechy.

Rozmýšľajme o Božom zákone dňom a nocou, majme vieru v Spasiteľa. My máme život v Ňom a skrze

Neho.

J.G.

---