K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

4

odpoveď, stále chcem patriť Bohu! Iného zástancu nemám! Výrazná rada je nič také si nepripúšťať, čo by

neoslavovalo, nectilo a nevzývalo Boha.

     Pred  Bohom  je  všetko  zjavné.  Všetko  naše  i cudzie.  Boží  pohľad  preniká  našimi  myšlienkami,

prechádza  každým  ľudským  srdcom.  To  čo  sa  pred  Bohom  snažíme  ukrývať  sa  nakoniec  prejaví  ako

zväčšenina. Každý náš úmysel vychádza najavo pred Božou tvárou. Božia láska odtajní úplne všetko, aby

sme boli oslobodení. Zbavení zlého. Boh nás pozná lepšie, ako sa poznáme my sami.

Kalvín pri výklade prvého prikázania používa napríklad tieto biblické citáty: Izaiáš 30,20 ; Izaiáš 31, 1;

Jeremiáš 2,13; Jeremiáš 2, 32; 1 Timoteova 1,17; 5 Mojžišová 6,4; 1 Korinťanom 10,3; 1 Paralipomenom

28,9.

     Náš  reformátor  precízne  a dôsledne  vysvetľuje  prvé  Božie  prikázanie  .  Je  prvoradé,  určujúce,  nosné

pre  našu  vieru.  Boh  sa  nám  ozval,  prihovoril  sa  celému  svetu.  Oznámil  svoju  moc,  ktorú  uskutočňuje.

Buď mu za to večná sláva!

 J.G.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

5

Ján Kalvín                           Učenie kresťanského náboženstva

                                                          Hlas Inštitúcie IV.

                                        Výklad desiatich prikázaní ( Desatera )

Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo

vode  pod  zemou!  Nebudeš  sa  im  klaňať  ani  im  slúžiť,  lebo  ja  som  Hospodin,  tvoj  Boh,  Boh  horliaci,

ktorý  trestám  neprávosť  otcov  na  synoch,  do  tretieho  a štvrtého  pokolenia  tých,  ktorí  ma  nenávidia,

a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.

     Ján  Kalvín  v  prvej  úvodnej  vete  výkladu  druhého  prikázania  zdôrazňuje  biblický  základ,  že  celé

uctievanie  a každé  klaňanie  patrí  jedine  Bohu.  Toto  je  nekompromisný  a veľkolepý  vstup  do  slávnej

skutočnosti nenapodobniteľnosti Boha.

Ako reformátor píše o živom Bohu : ,, je nepostihnuteľný, netelesný a neviditeľný a všetko tak obsiahne,

že nemôže byť na žiadnom mieste uzatvorený, nesmieme ani snívať o tom, že by  mohol byť vyjadrený

nejakou  podobou  alebo  predstavovaný  akýmkoľvek  obrazom,  ani  nesmieme  uctievať  modly,  akoby  by

boli podobenstvom Božím. Áno, radšej sa musíme Bohu, ktorý je duch, klaňať v duchu a v pravde ( 5 M

6,16 ; 5 M 10, 12; 1 Kráľ 8, 27; Jan 1, 18; 1 Tim 1, 17; Jan 4, 24).“

     Kalvín  otvorene  priznáva,  že  naša  ľudská  hlava  je  hlúpa.  Sme  nerozumní,  nedokážeme  a nesmieme

zobrazovať Boha, ani Jeho svätý majestát. Cesta do modlárstva je opovážlivosť zobrazovať niečo, čo sa

nedá  vystihnúť.  Podľa  Kalvína,  tu  nemôže  byť  ospravedlnená  nijaká  zámienka  obhajovať  prekliaté

modlárstvo. Všetko čo nevedie k pravému Bohu je ničomné, zničujúce. Toto prikázanie je dôrazné a jasné

proti pohanskému životu. Druhé prikázanie rozkazuje odstrániť každú napodobeninu, pretvárku. Uctievať

pravého Boha, ktorý jediný si zaslúži chválu a úctu. Kalvín sa výkladom druhého prikázania stavia proti

zľahčovaniu  viery.  Človek  je  prirodzený  a hľadá  viditeľné,  hmatateľné.  Túži  po  konfrontácii  toho  čo

prijal zo skutočnosťou.  Skutočnosť prijímame hlavne ako viditeľnú. Čo je neviditeľné je pre nás zväčša

neskutočné.  Inštitúcia  sprostredkuje,  že  Boha  nemôže  poňať  a zobraziť  márnosť.  On  je  totiž  slávny,

skutočný, ale neviditeľný. Márnosť o Bohu nevydá sprostredkujúci obraz, ale Božie slovo, ktoré sa stalo

telom.  Podľa  Kalvína,  naša  vnútorná  obrazová  predstava  o Bohu  je  zavádzajúca.  Nedá  sa  spodobniť

nenapodobiteľné! Je nemožné zobraziť, stvárniť, márnosťou to, čo je večné.

     Kde  by  sa  našiel  taký  umelec?  Kde  by  vzal  človek  vedomosti,  schopnosti,  kvalitu,  zobraziť  svojho

Tvorcu?  Vyčítame z Inštitúcie, že to je hlúpa trúfalosť !

Inštitúcia  :  ,,  Všetci  modlári,  či  už  židovskí  alebo  pohanskí,  boli  presvedčení,  že  Boh  je  taký,  ako ho

pojala  márnosť  ich  mysle.  K tejto  márnosti  bola  pripojená  nešľachetnosť  :  ako  si  Ho  vo  vnútri

predstavovali, tak Ho vyjadrovali navonok“.

     Svoje božstvá, ktoré mali podobu, uctievali pohania. Rozpoznávali božstvá podľa výzoru a pripisovali

im jednotlivé funkcie, účinnosť. Ako hovorí Kalvín, za tým je myseľ a ruka človeka. Ak si to zväčšíme

živou vierou, pochopíme, že pohania obrátili poradie. Sústredili sa na stvorenstvo, nie na Stvoriteľa. Ako

je  to  s nami?  Neočarujú  nás  podobizne  mýtických  božstiev  ?  Nepokladáme  ich  za  veľmi  staré,  za  ,,

kolísku civilizácie“ ?

Koľko  spoločného  máme  s pohanmi?  Podľa  Kalvína  nás  s nimi  spája  naša  hriešna  predstavivosť.  Aj

samotní  učeníci  mali  požiadavku  na  Ježiša,  aby  im  ukázal  Otca.  Pýtali  si  znamenia  pre  oči.  Výklad

druhého prikázania pripomína poblúdenie židov na púšti, keď si zhotovili zlaté teľa. Zhmotnili tak svoju

vnútornú predstavu. Ako hovorí Kalvín : ,, Myseľ teda modlu splodila a ruka ju zrodila“.

     Ľudia pochybujú, neveria, že im je Boh blízky. Podliehajú zaslepenej túžbe. Do popredia sa dostáva

telesnosť,    zmyslové  vnímanie.  Pri  zobrazovaní,  pri  modlárstve,  prestáva  platiť  to  známe  pre  vieru,  oči

zavrieť a uši otvoriť.

     Kalvín  doznáva,  že  ľudské  omyly  sú  takmer  nekonečné,  omyly  sa  zmocňujú  našich  sŕdc.  Sme

v stiesnenosti  vlastných  predstáv,  vytvárame  si  svoj  vlastný  obsah.  Biblické  učenie,  obsiahlo použité

reformátorom,  hovorí  jasne  o modlách.  Majú  uši,  nepočujú.  Oči,  ktorými  nevidia.  Padol  napríklad

i filištínsky Dágon, pred Božou truhlou zmluvy.

---