K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

17

Ján Kalvín

        Učenie kresťanského náboženstva

                      Hlas Inštitúcie X.

Výklad desiatich prikázaní ( Desatera )

Nepožiadaš dom svojho blížneho! Nepožiadaš ženu svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani

jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu.

     Reformátor Ján Kalvín, vykladá desiate prikázanie poučne tak ako predošlé prikázania. Začína výklad

charakteristickým  poukazom  na  bázeň  pred  Bohom.  Potom  veľa  záleží  na  milovaní  Boha.  Náš  vzťah

k Bohu prináša svätý poriadok do života. Boh nám zakazuje túžbu po tom čo nie je naše. Po tom čo patrí

inému. Boh ustanovil hranice, aby sme nežili ako pohania, ale ako kresťania.

Inštitúcia  v zmysle  desiateho  prikázania  uvádza:  „  Aby  sme  žiadnymi  úkladmi  a žiadnou ľsťou  ani

chytrosťou, aj keby to bolo možné pod rúškom počestnosti, nesmerovali k tomu cieľu, aby buď manželka

odišla zo spoločenstva manželovho, alebo aby sa služobníci vymanili z jeho područia, alebo aby mu boli

utrhnuté iné statky“.

   Kalvín  prísne  varuje  pred  zaliečaním,  pred  úlisnými  rečami  s cieľom  odpútať  manželku  od  manžela,

služobníkov  od  pána. Vystríha  pred  navádzaním  na  neposlušnosť, pred  umelým  vyvolávaním

nedorozumení. Nesmieme páchať podvod, aby cudzie veci prechádzali do nášho vlastníctva.

„ Naopak, ak je v nás len trochu bázne a lásky k Bohu, jednajme radšej tak, aby sme si nielen priali, aby

manželka každého jedného i jeho všetok majetok zostal nedotknutý a bez úhony. “

Reformátor  nás  vedie  k povinnostiam,  ktoré  zanedbávame.  Považujeme  ich  za  nedôležité.  Máme

podporovať manželstvo, ako píše Kalvín, lásku medzi mužom a manželkou. Tých, ktorí sa starajú o cudzí

majetok nezodpovedne máme napomínať k dôslednému plneniu povinností.

„  Pokiaľ  na  nás  je,  chrániť  každému  čo  je  jeho.“  V dnešných  časoch  to  sú  zlaté  slová.  Prerážajú  našu

starosť  len  o vlastné.  Našu  vôľu  uchovať  si  za  každú  cenu  neporušené  imanie.  Spoznávame,  že  jedno

s druhým  súvisí.  Ak  chcem  zachovať  aj  svoje,  máme  chrániť  cudzie.  Nijako  nežiadať,  čo  nám  nepatrí!

Kalvín  vedie  zároveň  k príkladnému  plneniu  úloh  v povolaniach  poľa  Ef  4,  1-3.  Zisťuje,  že  po  cudzích

veciach túži ten, kto si neplní povinnosti v svojom povolaní.

Inštitúcia  ďalej  dokladá:  „  Ľud  má  mať  v úcte  svojich  kráľov,  úrady  a iných  sebe  predstavených,  má

znášať ich vládu s mysľou vyrovnanou, má poslúchať zákony a nariadenia a nemá odoprieť nič, čo môže

z Božej vôle vykonať ( Rim 13, 1 – 7; Pt 2, 17; Tit 3,1). Na druhej strane nech oni majú starosť o svoj

ľud,    dávajú  priechod  právu  a zachovávajú  obecný  mier  a pokoj,  nech  sú  dobrým  ľuďom  ochranou  a

trestajú zlo.“

     Každý  sa  v konečnom  dôsledku  zodpovedá  Bohu.  Tu  je  úloha aj  pre  biskupov  a správcov  zborov

k vernej  službe  slova.  Božie  slovo  je  spasiteľné  a nesmie  sa  nikdy  znehodnocovať,  ale  podávať  čisté.

Kalvín dodáva, že nestačí len vyučovať, veľmi dôležitý je i príklad. Tu napríklad uviedol biblické miesta:

1 Tim 3, 1 – 5; Tit 1, 6 – 9; 1 Pt 5,3.

Biskupov a správcov zboru má ľud uznávať za poslov a apoštolov Božích. „ Má im preukazovať tu česť,

akou ich vyznamenal Pán a má im poskytovať potrebné prostriedky k životu ( Mt 10, 10; Rim 10, 13 –

15; 1 Kor 9, 7 – 14; Gal 6,6; 1 Tes 5, 12; 1 Tim 5, 17).“

Tu  sa  výklad  zaoberá  tiež  úlohou  rodičov,  majú  sa  starať  o deti  lebo  sú  im  zverené  od  Boha.  Rodičia

nesmú byť ani krutí, ani neľudskí: Ef 6, 1 – 4; Kol 3, 20.

Mladí si  musia  vážiť  starých,  starí  nesmú  mladých  popudzovať.  Naopak, je  vítaná  ich  rozvaha

a skúsenosť. Prísnosť majú zmierňovať láskavosťou a ochotou. Kalvín neradí používať drsnosť a hlučné

útoky. Veriaci človek sa má totiž vyznačovať pokorou a ochotnou poslušnosťou.

„ Služobníci sa majú osvedčiť v službe svojou usilovnosťou a poslušnosťou k pánom, nie slúžiac na oko,

ale  z tej  duše,  akoby  slúžili  Bohu.  Páni  zase  nech  nejednajú  zo  služobníkmi  svojvoľne  a tvrdo,  príliš

drsne.“

     Všetci  sme  spolu  služobníkmi  toho  istého  Pána.  To  nás  viaže  k povinnosti  navzájom  sa  milovať

a podopierať sa: Ef 6, 5 – 9; Kol 3, 22; Tit 2, 9; 1 Pt 2, 18; Kol 4, 1; Filem 12 a 16.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

18

Kalvín v závere výkladu desiateho prikázania vedie k pokániu, keď si každý má rozmyslieť čím je dlžný

blížnemu. Naše zamyslenie sa nad sebou má viesť k činom. Nielen že nesmieme žiadať čo je blížneho, ale

musíme aj to čo nám nepatrí ochraňovať. Máme svätú povinnosť sa navzájom milovať. Dokazovať vieru,

ktorá nás spája s Pánom.

 J.G.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

19

Ján Kalvín

   Učenie kresťanského náboženstva

                 Hlas Inštitúcie XI.

Výklad desiatich prikázaní ( Desatera )

     Po výklade prikázaní sa reformátor Kalvín v Inštitúcii širšie zaoberá ich významom a cieľom. Venuje

tomu  niekoľko  strán,  aby  vyjadril  podstatu  prikázaní.  Prikázania  podľa  neho  sú  jedným  celkom,

zákonom.  Boží  zákon  je  v desiatich  prikázaniach.  V zákone  je  všetko  čo  Boh  od  nás  požaduje,  čo

prikazuje  a zakazuje.  Ján  Kalvín,    prístupným  spôsobom  ozrejmuje Božie  zvrchované  zákonné  slovo.

Božie slovo je zákonom!

     Inštitúcia  píše  :  ,,  Je  však  ľahko  pochopiť,  kam  všetko  miery:  totiž  k učeniu  o láske.  A to

predovšetkým,  aby  sme  sa  Boha  báli,  Jeho  milovali  a ctili,  Jemu  samému  dôverovali,  Jeho  vzývali

a hľadali, aby sme všetko od Neho očakávali. Svoju ochranu na Neho zložili a v ňom sa stíšili, čo je súhrn

prvej dosky, ktorou sme obzvlášť vedení k zbožnosti ( Mt 7, 14 ).“

     Vykladač zreteľne pomenoval naše povinnosti, ktoré vyplývajú s prvej dosky zákona. Je to založené

na  láske  veď  platí,  že  Boh  je  láska!  Kalvín  položil  dôraz  na  plnú  dôveru  v Boha,  plnú  istotu  v Bohu.

Podľa jeho slov sa môžeme sami pozorovať, narovnávať čo pokrivil hriech. Boh nás vedie k zbožnosti,

ktorú  musíme  vyjadrovať  celým  životom. Milovať  Boha  je  kresťanská  zásada,  priorita.  V Bohu  je  naša

sila  a spása. Inštitúcia  volá  k dôvernému  a úprimnému  vzťahu  k Bohu.  Práve  dnešný  kresťan  by  to  mal

prijať. Radostnou vierou sa spojiť s Bohom. Pevne sa na Boha vo všetkom spoliehať. Často prepadávame

do ilúzie sebestačnosti. V dostatku hmotných vecí zabúdame na nedostatok lásky k Bohu. Cítime sa silní,

schopní  obstáť  vlastnou  silou.  Tomu  Kalvín  hovorí  rozhodné  nie!  Nesmieme    ďalej  žiť  podľa  tzv.

zákonov  džungle.  Podľa vlastných  stereotypov  a podľa  klamných  predpokladov.  Milovať  Boha,  v bázni

ho uctievať,  je odev a štít nad všetko ostatné.

     Inštitúcia  k druhej  doske  píše:  „  Potom,  aby  sme  pre  Boha  pestovali  lásku  k iným  a zo  všetkými  tak

jednali, ako si prajeme, aby bolo jednanie s nami. To je hlavný obsah druhej dosky, nie, aby sme sami

seba milovali.“

V Inštitúcii je aj zaujímavé tvrdenie, že ľudia od svojho narodenia majú v povahe samých seba milovať.

Preto  neexituje  príkaz  seba  lásky.  Aby  ona  seba  láska  nebola  nadmieru  rozhojňovaná.  Z toho  plynie

zachovávať  prikázania  v milovaní  Boha  a blížneho. Javí  sa,  že  láska  je  koreňovým  systémom  Božieho

zákona. Božím prepojením s človekom. Lásku treba pestovať ako najväčšiu vzácnosť. Nastáva povinnosť

skúmania sa, ako realizujeme my sami Božiu naliehavosť.

Kalvín podčiarkuje: „ Najlepšie a najsvätejšie žije ten, kto žije čo možno najmenej pre seba, a pre seba sa

snaží.  Ale  nikto  nemôže  žiť  horšie  a bezbožnejšie  nad  toho,  kto  žije  len  pre  seba  a usiluje  sa  o svoj

prospech, len na seba myslí a svoje záujmy vyhľadáva.“

     Postoj  reformátora  sprítomňuje súčasné  ťažkosti  a riziká.  To  ako  žijeme  pod  ťarchou  súkromnej

a zištnej lásky k sebe, svetu, veciam a vlastníctvu. Kalvín precízne vysvetľuje, že Boží zákon nezakazuje

len skutky, čo si mnohí aj myslíme, ale tiež myšlienky. Boh pozná naše srdce, pozná vnútorné pohnútky.

Preto nie je možné nič skrývať. Nesmieme prepadnúť domnienke dodržania zákona v skutku, prezradí nás

i naše myslenie. V skutkoch sa ešte ako tak ovládame, ale v myšlienkach už vôbec. Srdce ukáže skutočný

stav. Našu biedu, úbohosť, pokrytectvo. Hoci sa chránime zlých skutkov, srdce je plné zloby. Tak hovorí

aj apoštol Pavol, že zákon je duchovný, Rim 7, 14. Inštitúcia : „Preto sa vyžaduje poslušnosť celej mysle,

celého srdca a celej vôle.“

Podľa Kalvína je Pán Ježiš Kristus tlmočníkom zákona. Pán Ježiš Kristus je vyjadrením  Božej vôle, jej

naplnením.  Naplnil  zákon  v skutku  a v srdci.  On  je  pre  nás  vzácnym  vzorom. Farizeji  dávali  dôraz  na

skutky, súdili podľa nich. Venovali pozornosť vonkajším vyjadreniam a prejavom viery. Pán Ježiš im aj

nám nastavil zrkadlo. On očistil Starý zákon od kvasu farizejov, od upätosti na zásluhy. V Inštitúcii sme

vystríhaný, aby sme nesúdili  kto ako zákon dodržiava. „ Či neplatí večne slovo Pánovo : Moja je pomsta

a ja odplatím ( 5 M 32, 35 ; Žid 10, 30).“

     Náš reformátor píše, že milovať Boha je pre nás ťažké. Všeobecne si hľadáme to čo je ľahšie. Chceme

si skrátiť vzdialenosť a predsa dôjsť až do cieľa. Milovať Boha je ťažké!

---