K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

25

Ján Kalvín

 Učenie kresťanského náboženstva

        Hlas Inštitúcie XIV.

O viere a vierovyznaní

     Kalvín  sa  pred  výkladom  viery  krátko  vracia  k Božiemu  zákonu.  Zákon  nám  všetkým  nariaďuje

povinnosti. Činnú lásku k Bohu a k človeku. Kto sa previní proti zákonu má ohlásený hrozný ortieľ, ako

reformátor  uvádza.  My  nedokážeme  však  naplniť  zákon.  Naše  schopnosti  sú  chabé,  preto  nám  ostáva

nádej. Milosrdenstvo Božie najlepšie získavame vierou. Podľa reformátora naša viera musí byť pevná. Tu

nás má slovo Inštitúcie stále čo učiť.

     „  Teraz  ostáva  vyložiť,  aká  táto  viera  má  byť.  Tomu  sa  ľahko  naučíme  z vyznania  viery,  ktoré

nazývajú  apoštolským,  v ňom  je  zhrnutý  stručný  výťah,  ako  by  to  bola  nejaká  rukoväť  viery,  v nej  je

cirkev obecná zajedno.“

Kalvín  rozlišuje  a  rozvádza  dva  spôsoby  viery,  prvý  pokladá  Božiu  existenciu  a dej  o Kristovi  za

pravdivý.  Druhý  spôsob  je  nielen  veriť,  že  Boh  a Kristus  je,  ale  uznávať  v pravde  Boha  a Krista  nášho

Spasiteľa.  Prvý  spôsob  je  bezvýznamný.  Druhý  spôsob  neznamená  len  pokladať  za  pravdivé  všetko

o Bohu a Kristovi, ale všetku nádej a dôveru zložiť na Boha a Krista. Viera nemôže byť len poznaním bez

živého vzťahu s Bohom, Kristom! Kalvín nás pozýva do účinnosti viery. Do jej príťažlivosti a nádhery.

Do života s Bohom.

„ Od neho nám bude dané všetko, čokoľvek potrebujeme ako pre dušu, tak pre telo.“

Nesmie  nám  nijako  unikať,  že  Ježiš  je  našim  Spasiteľom.  Skrze  neho  máme  darované  vykúpenie

z hriechov.  Kráľovstvo  Božie  bude  v posledný  deň  zjavené  každému  človeku.  Tak  vierou  a  čisto

reformátor  píše  v Inštitúcii.  Kráľovstvo  Božie  nie  je  za  nami,  ale  je  pred  nami.  Sami  vieme,  že  ísť  za

cieľom  je  náročné.  Tu  je  stále  naporúdzi  Božie  slovo.  Kalvín  pokladá  Božie  slovo  za  predmet  a cieľ

viery. Preto,  kresťanská  viera  je  pevné  vnútorné  uistenie.  Nepochybovanie  o Božej  pravde.  Inštitúcia

uvádza  biblické  miesta  Rim  10,  11;  Žid  11,  1.  Viera  je  podstatou  nádejných  a dôvodom  neviditeľných

vecí.  Viera  prechádza  z časnosti  do  večnosti.  Inštitúcia  ďalej  o viere  tvrdí:  „  Viera  sama  je  akési  isté

a bezpečné vlastníctvo tých vecí, ktoré nám boli od Boha zasľúbené.“

     Nemôžme sa domnievať, že ľudský rozum toto všetko obsiahne a vysvetlí. Chceli by sme sa viditeľne

presviedčať,  ohmatať,  skúsiť. Nepomôže  však  ľudská  domýšľavosť.  To  čo  je  v oblasti  nádeje  predsa

nemôžeme  teraz  vidieť.  Reformátor  uvádza  biblické  miesto  Rim  8,24.  Nádej  sa  vyznačuje  tým,  že  sa

nevidí.

„  Tajomstvá  Božie,  akéhokoľvek  druhu,  ktoré  smerujú  k nášmu  spaseniu,  nemôžu  byť  rozoznané  sami

o sebe.  Ako  sa  hovorí  podľa  povahy,  ale  vidíme  ich  len  v Jeho  slove,  o jeho  pravdivosti  máme  byť  tak

presvedčení, aby sme ho pokladali za už hotové a splnené, čokoľvek hovorí.“

Viera prijíma Božiu prozreteľnosť, Božiu vôľu. Viera vie, že Boh nám dá len to čo prospeje. Čo je pre

nás  užitočné!  Aj  Božie  prikázanie,  hneď  prvé,  požaduje,  aby  sme  nemali  iných  bohov.  Kalvín  svojím

štýlom ukladá, že naša nádej a dôvera prislúcha len jedinému Bohu.

     Stálym varujúcim a poučným zlým príkladom je pre nás Izrael, keď ľudia na púšti uctievali zlaté teľa.

Uctievali to, čo sa vidí. Do zlatej sochy vložili svoju nádej. Všetky očakávania zhmotnili v zlatom teľati.

Konali podľa okolitých pohanských spôsobov. Tu sa zamyslime, nad súčasným stavom aj našej viery. Je

to  len  poznanie  alebo  vzťah?  Máme  iných  bohov?  Sľubné  zámery  strieda  naša  prchkosť.  Aj  by  sme

mnoho krát chceli bezvýhradne veriť, ale do našej nádeje sa vkráda náladovosť, nespokojnosť. Je pre nás

nadmieru ťažké samých seba zapierať. Odumierať starému človeku. Nedokážeme hodiť za hlavu svetské

múdrosti. Naše spôsoby často citujú a odzrkadľujú iných bohov. Komu teda tak vehementne a nekriticky

slúžime? Chaosu alebo Bohu? Otázok je pomerne veľa. Boh vyžaduje našu odpoveď, naše áno. Viera sa

stala spojením s pravdou, nádejou založenou na Bohu a Jeho vôli.

     O viere bolo napísané vyznanie, ktoré je rozdelené na štyri časti. „ Z nich prvé tri časti sú určené trom

osobám  svätej  Trojice:  Otcovi,  Synovi  a Duchu  Svätému,  ktorý  je  jediný  náš  večný  a všemohúci  Boh,

v neho veríme. Štvrtá časť vysvetľuje, čoho sa nám z tejto viery v Boha dostáva a čo máme očakávať.“

Ako  Kalvín  priznáva, bezbožníci  sa  posmievajú našej  viere,  že  vyznávame  jedného  Boha  v troch

osobách. To sú podľa neho rúhavé posmešky. Všetci, ktorí ochotne počúvajú pravdu vedia a veria, že Boh

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

26

je  Trojjediný.  „  Písmo  nám  predkladá  jediného  Boha,  nie  viac  bohov.  To  isté  Písmo  však  tvrdí celkom

jasne, že i Otec je Boh, i Syn je Boh, i Duch Svätý je Boh. Uvedieme len jeden dôkaz, ktorý však môže

poslúžiť za tisíc iných. Pavol spája toto troje: Boha, vieru a krst, takže z jedného usudzuje na druhé ( Ef

4,5).“

Krst je sviatosťou viery, potvrdzuje jedinosť viery aj tým, že je jediný. „ Ako sme krstení v jednu vieru,

tak  naša  viera  verí  v jedného  Boha  “.  Krst  sa  uskutočňuje  podľa  Písma,  podľa  Božej  vôle.  K tomu  nás

privádza Božie slovo Mt 28,19. Kresťansky sme krstení v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Otec, Syn

a Duch Svätý  je jeden  Boh, toho Boha vyznávame jednou vierou. „ Sú  teda jeden  Boh,  ak sú uctievaní

jednou vierou.“

     Kalvínova Inštitúcia pripisuje Božie nevysloviteľné meno Synovi, ako píše prorok Jeremiáš, Jer 23,6

a 33,16.  On  bol  na  počiatku  u Boha,  Otec  učinil  veky  skrze  neho.  Kristus  mal  slávu  otcovu  ešte  pred

stvorením sveta, Jn 1, 1 – 3. Ďalej na základe Písma reformátor píše, že nie Otec prišiel v ľudskom tele,

ale  Syn  prišiel  od  Otca.  Naša  viera  sa  opiera  o Písmo,  Božie  slovo.  Viac  prosme  o jej  upevnenie,  aby

viera nebola len poznaním, ale milovaním Boha.

J.G.

---