K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

63

Ján Kalvín                         Učenie kresťanského náboženstva

                                                      Hlas Inštitúcie XXXIII.

O kresťanskej slobode

     Kresťanská sloboda je sloboda zvláštneho druhu. Úzko súvisí z učením evanjelia. Neznamená zriecť

sa  poslušnosti  Bohu, už  vôbec  nie  slobodne  a bezstarostne  hrešiť. Ján  Kalvín,  videl  život  kresťansky

a v Inštitúcii píše : „ Celý život kresťanov má byť akýmsi premýšľaním o zbožnosti, lebo boli vyvolení,

aby boli svätí ( Ef 1, 4 )“.

     Zákon  prikazuje  milovať  Boha  z celého  srdca,  z celej  duše  a zo  všetkých  síl.  K takému  milovaniu

Boha, podľa Kalvína musí byť duša vyprázdnená od všetkého a sústredená na jediné, lásku k Bohu. Ale

sme  viazaní  našou  telesnosťou,  slabosťami,  žiadosťami.  Zákon  nenaplníme,  hoci  je  pri  nás  vôľa,

vedomosť,  úprimná  snaha. Kalvín  zdôrazňuje,  že  aj  tí,  ktorí  veľmi  pokročili  na  ceste  za  Pánom,  majú

príliš  ďaleko  do  cieľa  naplniť  zákon. Všetky  naše  skutky  sú  zaťažené  zlorečením.  Cieľom  kresťanskej

slobody  je  nás  nadchnúť  k dobrému! Kresťanská  sloboda  je  duchovného  rázu.  „  Jej  význam  spočíva

v tom, že upokojuje pred Bohom ustrašené svedomie, nech už je znepokojené a vzrušené pre odpustenie

hriechov,  alebo  naplnené  úzkosťou, či  skutky  nedokonalé  a poškvrnené  chybami  nášho  tela  sa  môžu

Bohu  páčiť,  alebo  sa  trápi  nad  tím  ako  má  užívať  prípadné  veci.“ Slobodný  kresťan  má  žiť  mierne,

skromne  bez  viazanosti  na  bohatstvo  tohto  sveta.  Kalvín  pridáva ľudovú  múdrosť,  pod  jednoduchou

košeľou často bije rýdze srdce, zatiaľ čo pod kmentom a purpurom sa hoc kedy skrýva hlúpa prázdnota.

     „ Nech  teda  každý  žije  vo  svojom  stave  skromne,  umiernene,  alebo  skvele,  len  nech  pamätajú,  že

všetci  sú  od  Boha  živení,  aby  žili,  nie  aby  boli  rozmarní.  To  nech  pokladajú  za  zákon  kresťanskej

slobody, keď sa s Pavlom naučili dosť mať na tom, čo majú.“ Pri kresťanskej slobode je správne prijímať

blížnych,  Kalvín  píše,  že  máme  byť  ich  služobníkmi.  Sloboda  prináša  úžitok,  ak  je  naozaj  kresťanská

a s Kristom. Ján Kalvín sa v Inštitúcii zaoberá kresťanskou slobodou, pre nás i dnes poučným spôsobom:

„  Buďte  takí, aby  ste  nezadávali  žiadneho  pohoršenia  ani  Židom,  ani  Grékom,  ani  cirkvi  Božej.  Do

slobody  ste  povolaní,  bratia,  len  aby  ste  pod  úmyslom  tej  slobody  nepovoľovali  telu,  ale  skrze  lásku

posluhujte  si  spoločne  (  Gal  5,  13  )  “. Potrebný  pre  život  v slobode  je pokoj  s Bohom,  ktorý  sa  má

rozliehať v srdciach slobodných. Môžeme zvažovať nakoľko sme my slobodní a odhaľovať všetky putá

hriechu, žaláre márností, v ktorých sme. Je to blahoslavený stav, povedať si, som voľný. Neviaže ma svet

zo všetkým čo v ňom je, ale ťahá ma Kristus. Tu som len prechodne, načas. Boh mi pripravil večnosť, to

vo mne vyvoláva a upevňuje pokoj. Aby tak človek žil, musí sa s Božou pomocou oslobodzovať. Kalvín

radí všade sa usilovať o lásku. „ Všetko mi je dovolené ( 1 Kor 10, 23 – 24 ), ale nie všetko je užitočné.

Všetko mi je dovolené, ale nie všetko vzdeláva. Žiadny nech nehľadá svoje veci, ale čo je pre blížneho.“

Tu  je  praktický  návod  používania  kresťanskej  slobody.  Milovať  Boha  a milovať  blížneho. Na  prvý  raz

nás môže napadnúť, že sloboda sa predsa týka len nás samých. Som slobodný, robím si čo chcem a nikto

mi do toho nemôže nič hovoriť. Pravda je však taká, že v slobode sa hľadá osoh našich blížnych. Kalvín

tu  spomína  aj  vzdelanie blížnych.  Pri  hľadaní  dobra  blížnych  sa  vzdelávame  navzájom.  Sloboda  je  dar,

ktorý  tvorí,  je  pod  Božím  dohľadom  a pod  Božou  naliehavosťou.  Kalvín  pekne  vystihuje  kresťanskú

slobodu ako službu lásky. Kto slúži Bohu je slobodný, kto hriechu je spútaný. V Inštitúcii sa dozvedáme,

že  svedomie  veriacich  má  výsadu slobody,  ktorá  vyplýva  z dobrodenia  v Kristovi.  Naša  sloboda  pre

večný život stála Krista, veľmi veľa. Položil za ňu svoj život, je osloboditeľ. Prelial svoju krv a sňal z nás

otroctvo hriechu.

     „  Veď  ju  neocenil  zlatom  ani  striebrom,  ale  svojou  vlastnou  krvou,  takže  Pavol  neváha  povedať,  že

Kristus  nadarmo  umrel,  ak  svoje  duše  vydávame  k podrobeniu.  Veď  nejedná  v niekoľkých  kapitolách

listu  Galatským  o ničom  inom  než  o tom,  že  je  nám  Kristus  zatemnený  či  skôr  zahladený,  keď  naše

svedomie nestojí v Jeho slobode, od ktorej iste odpadlo, ak sa podľa ľudskej vôle zamotá do pút zákonov

a ustanovení.“  Kresťanská  sloboda  znamená  duchovné  panstvo,  v ktorom  Kristus  je  kráľom. Sloboda  je

všeobecne veľmi žiadaná. Koľkokrát aj my spoza mreží hriechu hľadíme do jej krásy. Nemyslime si, že

sa  môžeme  sami  slobodne  oslobodiť!  Sme  slabí,  možno  mylne  vidíme  vo  väzení  hriechu  pre  seba

perspektívu.  Ako  väzeň,  ktorý  má  pravidelné  jedlo  a strechu  nad  hlavou.  Žiť  slobodne  znamená  veriť

v skúškach, príkoriach. Veriť v Božiu milosť, hoci padá všetko naokolo. Hoci sa nám „ zrúti svet“. Sme

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

64

slobodní, ale nie všetko môžeme, lebo nie všetko buduje a tvorí to dobro pre blížnych. Čo sme schopní

obetovať  na  „  oltár  slobody“  ?    Ako  sa  oslobodiť  od  toľkých  okov  a z tesných  pút?  Nezabúdajme  na

Krista, je tu, aby nás viedol! Volá k sebe všetkých, ide pred nami, predchádza nás. Je totiž Víťaz!

     Osloboditeľov  oslavujú  národy,  pamätajú  si  ich  mená  a tváre.  Ľudia  uctievajú  ich  hroby  a výročia.

Klaňajú sa pred nemými sochami. Dnes môžeme slobodne vyznávať, nikto nás neudá, ale môžeme sa stať

terčom  posmechu  a zaznávania.  Vo  všetkom  ozajstne  a pravdivo  prežívajme  kresťanskú  slobodu.  Pod

Božím vedením nemajme obavu zápasiť s hriechom. Márnosť, ktorej človek môže prepadnúť je väzenie.

Väzením  je  naša  ľahostajnosť  pre  Božie  veci,  poklady  tu  na  zemi.  Ako  často  sme  v žalároch egoizmu,

pýchy,  hnevu,  závisti  a malovernosti.  Slobodní  sme  s Bohom,  Otcom,  Synom  a Duchom  Svätým.

Poddajme  sa  tomu,  celou  bytosťou,  celým  srdcom  a celou  mysľou  milujme  Boha  a blížneho.

Oslobodzujme sa pre život viery a neživorme už v hriechu. Čo musíme a čo nesmieme, nám hovorí Božie

slovo! Kto sa vydá jeho cestou je zachránený hriešnik, slobodný človek.

J.G.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

65

Ján Kalvín

                 Učenie kresťanského náboženstva

                       Hlas Inštitúcie XXXIV.

O moci cirkevnej

     Cirkev je telo  Kristovo! Naša súčasnosť cirkev často napáda, spochybňuje jej opodstatnenie. Svet ju

pokladá  za  nemodernú  inštitúciu, manipuluje  s ľuďmi.  Určite  sme  sa  už  aj  my  niekedy  stretli

s posudzovaním.  Nič  to,  našim  Pánom  je  Ježiš  Kristus  !  Veriaci  žijú  v cirkvi,  v Božej  rodine  bratov

a sestier. Cirkev neznamená len kostol, nedeľu, krst či pohreb, ale je Božím kráľovstvom už tu na zemi.

Cirkev je Boží zázrak medzi nami a v nás ľuďoch. Naše svedomie podľa Inštitúcie, musí stáť v Kristovej

slobode.

     „ V človeku je dvojaká vláda: jedna duchovná, ktorá vedie svedomie k zbožnosti a k uctievaniu Boha,

druhá  štátna,  ktorá  človeka vychováva  k ľudským  a občianskym  povinnostiam.“  Kalvín  píše,  že  je  to

právomoc  duchovná  a svetská.  „  Prvý  druh  vlády  sa  týka  života  duše,    druhý  sa  zaoberá  vecami  tohto

života,  nie  však  jedlom  a obliekaním,  ale  ukladaním  zákonov.“ Ľudské  svedomie  má  uznávať  za  kráľa

Krista, On je osloboditeľ, preto naše svedomie má byť slobodné v Ňom. Vedie nás zákon slobody, sväté

Evanjelium. „  Preto  je  treba  stručne  stanoviť,  že  naše  svedomie  nie  je  pred  Bohom  spútané  žiadnymi

takými ustanoveniami, ktoré smerujú k tomu cieľu, aby spútali vo vnútri duše pred Bohom, a aby budili

strach  z povier,  akoby  podávali  nariadenia  o veciach  potrebných  k spaseniu.“  Podľa  Kalvína  sa  niekto

môže  pýtať,  je  nejaká  cirkevná  moc? Napísal,  že  táto  myšlienka  znepokojuje  mnohých  jednoduchých

ľudí.  V Inštitúcii  uviedol:  „  Pravdaže  je  cirkevná  moc,  ale  taká,  ktorá  bola  daná  k vzdelaniu  a nie  ku

skaze, ako o tom svedčí Pavol ( 2 Kor 10,8; 13,10). Ti, ktorí ju užívajú zákonite, nepokladajú sa za nič

viac, než za služobníkov Kristových a šafárov tajomstiev Božích. Správne ju vymedzil ten, kto ju nazval

službou slova Božieho ( 1 Kor 4,1)“. Už Kristus dal nariadenie apoštolom a poslal ich učiť všetky národy.

Reformátor pripomína, že na to musia pamätať všetci, ktorí v cirkvi pôsobia. Najme čelní predstavitelia

v cirkvi.  „  Majú  podržať  svoju  dôstojnosť  a nechváliť  sa  falošnou  mocou“.  Kalvín  je  dôrazný  a ďalej

spresňuje  :  „  To  čo  len  Písmo  prepožičiava  z vážnosti  a dôstojnosti  nech  už  prorokom,  kňazom,

apoštolom  alebo  nástupcom  apoštolov,  že  to  všetko  nie  je  dávané  ľuďom  samým,  ale  službe,  ktorú

zastávajú. Alebo zrozumiteľnejšie, slovu Božiemu, k Jeho službe boli povolaní“.

     Služobník  Kristov  nie  je  samovládca,  ale  jedná  a koná  v mene  Božom.  Tak  to  bolo  napríklad

z Mojžišom,  prvým  zo  všetkých  prorokov. Prorok,  kedysi  bol  ustanovený  nad  národom  a nad

kráľovstvom.  Čiže  Božie  slovo  stálo  nad  človekom.  „  A aké  bolo  vôbec  pôsobenie  prorokov,  je  krásny

opis u Ezechiela: Synu človeka, ako strážcu som ťa postavil nad domom izraelským, aby si počujúc slovo

z mojich  úst,  napomínal  ich  odo  mňa  (  Ez  3,  17)“. Z Písma  vieme,  že  boli  mnohé  zápasy  o prorockú

pravdu.  Prorok  nemal  jednoduchý  život,  išlo  nie  raz  o život.  Náš  Pán  Ježiš  Kristus  učil  v podrobení  sa

nebeskému Otcovi, Jeho učenie nebolo Jeho, ale nebeského Otca, ktorý Ho poslal. Učil ako ten, ktorý má

moc  od  Otca.  Z toho  istého  prameňa  čerpali  Adam,  Noe,  Abrahám,  Izák,  Jákob  a ďalší.  Boh  sa  ľuďom

zjavil  v Synovi,  to  je  v múdrosti,  vo  svetle  a v pravde. Boh  hovoril  k svojmu  ľudu  cez  prorokov,

v posledných  dňoch  k nám  hovorí  vo  svojom  Synovi. Poslúchame  Syna,  On  nás  učí.  „  Je  treba,  aby

Kristus  sám  hovoril,  všetci  ostatní  musia  mlčať,  Jemu  samému  je  treba  naslúchať,  ostatných  opomínať

a nimi  pohrdnúť.“  Pred  Božím  slovom  ustupuje  všetka  svetská  moc.  Ako  Kalvín  charakterizuje  je  to

stavať,  budovať    dom  Kristov. Odsudzuje  ľubovoľné  ľudské  dogmy  a články  viery,  ktoré  žiadajú

bezpodmienečnú vieru. Na dušu človeka má právo len Hospodin, Stvoriteľ všetkého. On je kráľom duší!

Nestačí pýšiť sa chrámom, obradmi, ale hlavné je Božie slovo. „ Toto je nemíňajúca známka, ktorou Pán

označil  svojich:  Kto  je  z pravdy,  hovorí,  počuje  môj  hlas  (  Jn  18,  37)  ;  tiež:  ja  som  ten  dobrý  pastier

a poznám  svoje  ovce  a ony  poznajú  mňa.“  Kristus  teda  cirkev  označil  nespochybniteľným  znamením.

Cirkev  je  kráľovstvo  Kristovo,  On  kraľuje  skrze  svoje  slovo,  to  je  píše  Kalvín,  ako  žezlo  v Jeho

kráľovskej  ruke.  Kristus  prikazuje,  aby  sme  Ho  jednomyseľne  poslúchali.  Poslušnosť  Kristovi  je

vyjadrovanie súhlasu s cirkvou. Kristus ju neopúšťa a Jeho Duch ju uvádza do všetkej pravdy. Znamením

nášho očistenia je krst, naše posvätenie v cirkvi. Kalvín sa stavia proti tradíciám, pokladá ich za nešvár.

Nie je správne, ak človek pripisuje vieru dejinám či nejakým starým pamiatkam. Je to falošné a zvodné,

kresťan  toto  nemá  činiť.  Tiež  varuje  pred  poslušnosťou  k  „  slepým  vodcom“,  aby  nás  nestrhli  do

priepasti. Boh sa nesmie nami uctievať podľa ľudských zákonov. Jemu patrí kráľovstvo, ono nemôže byť

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

66

vo vláde človeka. Naša múdrosť totiž zaniká, schopnosti sa rúcajú. Bohu nemôžeme predpisovať zákony.

Varuje  nás  aj  apoštol  Pavol,  pred  zvodom  ľudských  ustanovení.  „  Je  treba,  aby  i nám  samým  naša

múdrosť  i múdrosť  všetkých  ľudí  sa  stala  bláznovstvom,  aby  sme  pripustili,  že  jedine  On  je  múdry.  “

V našich srdciach musí podľa reformátora platiť vláda Stvoriteľa, nie vláda stvorenia. Ľudská myseľ nič

poriadne  nevytvorí,  len  samé  telesné  a nerozumné  veci.  Kalvín  vidí  najväčšie  zlo  v zľahčovaní  Božích

prikázaní.

     Cirkevná  moc  je  v Kristovi,  On  je vodcom  cirkvi,  nebeským  očakávaným  ženíchom  svojej  nevesty,

ktorá  Ho  túžobne  očakáva. Božie  slovo  je  výkonnou  mocou  v cirkvi  a vlastne  nad  celým  svetom.  Svet

o tom síce pochybuje, ale cirkev tým žije, že hlása a šíry Božiu vládu, slovom a sviatosťami. Cirkev nie je

stará, ani prekonaná. Žije, lebo žije je Pán, Ježiš Kristus!

J.G.

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

67

Ján Kalvín                        Učenie kresťanského náboženstva

   Hlas Inštitúcie XXXV.

O moci štátnej

     Náš  svet  je  v súčasnosti  podelený  na  štáty.  Mnohé  národy  ešte  túžia  mať  svoj vlastný štát.  Štát  má

svoje  symboly,  ústavu,  štátnu  správu.  Štát  má  štátne  sviatky.  Zahŕňa  národy,  národnosti  a rôzne  iné

spoločenstvá.  Štát  má  svoju  úlohu  v tomto  svete.  Inštitúcia  nám  prináša toto  Kalvínovo  stanovisko:  „

Každej ľudskej spoločnosti je nutná istá správa, ktorá slúži k podpore obecného mieru a k zachovávaniu

svornosti, a keď v správe vecí vidíme  akýsi zákonitý poriadok, ktorý má za cieľ verejnú čestnosť, a tak

priam ľudskú dôstojnosť, tu je treba, aby to bolo zachovávané obzvlášť v cirkvách, ktoré najlepšie stoja

za dobrého usporiadania všetkých vecí práve tak, ako sa bez jednomyseľnosti obracajú navnivoč “.

     Reformátor  krásne  opisuje,  že  dodržiavanie  povinností  má  podporovať  medzi  nami  lásku.  V nás  je

dvojaká správa, prvá sídli v duši a týka sa večného života. Druhá sa dotýka nášho občianstva tu na zemi

a vonkajšej  mravnosti. Kalvín  uvádza:  „  Duchovné  panstvo  Kristovo  a občiansky  poriadok  sú  veci  na

výsosť rozdielne“. Svetská správa má dbať na poriadok, strážiť spoločný pokoj a mier. Podľa Kalvína je

pre nás potrebná tak, ako potrebujeme chlieb, vodu, slnko a vzduch. Musí chrániť náboženstvo, verejný

poriadok,  majetok,  čestnosť  v obchodovaní.  „  Aby  medzi  ľuďmi  vládla  ľudskosť.“ Štát  má  stanovené

povinnosti, ktoré uskutočňujú a napomáhajú zachovať dôstojnosť ľudského života. Práve tá ľudskosť sa

často vytráca v našom konaní. Sme náchylní na egoizmus, konanie bez lásky k človeku. Vrchnosť toto má

korigovať, viesť k vzájomnej znášanlivosti a k ľudskosti všeobecne.

„  Nesmie  nikto  pochybovať  o tom,  že  občianska  právomoc  je  nielen  pred  Bohom  povolaním  svätým

a zákonným,  ale  i povolaním  najsvätejším  a v celom  živote  ľudskom  nad  všetko  najváženejším.  Táto

myšlienka má ustavične zamestnávať všetky vrchnosti, lebo im môže byť nesmiernym podnetom,  ktorý

ich môže pobádať k plneniu povinností a môže im poskytnúť i jedinečnú útechu, ktorá by im zmierňovala

ich mnohé a ťažké záťaže  ich úradu.“

Vrchnosti  majú  pamätať  na  to,  že  sú  Boží  predstavitelia.  Kalvín vrchnosti pridáva  napomenutie

pamätať  na  to,  že  konajú  Božie  dielo.  Majú  predstavovať  Božiu  dobrotu,  ochranu,  láskavosť  a aj

spravodlivosť. Reformátor podnetne sprítomňuje, že kto zavrhuje úrady, ten zavrhuje Boha, aby nad ním

nepanoval. Tu sa pripisuje biblické miesto 1 Sam 8,7; keď bolo zavrhnuté panovanie Samuela. To bolo

opovrhnutie samotným Hospodinom. Aj Pán Ježiš Kristus, učeníkom hovorí o panovaní kráľov národov,

ale medzi učeníkmi nemá byť tak. Prvoradá je obetavosť, služba. Aj prorok Jeremiáš prevoláva  kráľom,

aby konali spravodlivý súd. Mojžiš tiež nalieha na ustanovených sudcov, konať spravodlivo. V Inštitúcii

je  vysvetlené  :  „  Spravodlivosť  je  zaiste prijímať  nevinných  do  ochrany,  byť  k nim  láskaví,  chrániť  ich

a vyslobodzovať. Súd je stavať sa proti smelosti bezbožných, potlačovať násilie a trestať previnenie ( Mt

5,21 ; 2M 20, 13)“. Ďalej je tu rozvedené, že Hospodin dal vrchnosti teda svojim služobníkom do ruky

meč  proti  vrahom.  Tak  sa  koná  pomsta  z rozkazu  Hospodina,  za  zlé  skutky.  Pavol  toto  podpisuje

výrokom:  „  nie  nadarmo  nosí  meč“  ,  Rim  13,  4.  V spoločnosti  platí  zákon,  ten  je  nemou  vrchnosťou,

naopak  vrchnosť  je  živým  zákonom.  Nadto  Boží  zákon  je  pre  všetky  národy,  prikazuje  milovať  Boha

a milovať  blížneho.  Ústavy  sú  rozličné,  sú  v spojení  s vonkajšími  okolnosťami,  na  ktorých  sú  čiastočne

závislé.  Ústavu  máme  napríklad  v 2.  knihe  Mojžišovej,  predpisy  o zodpovedajúcich  trestoch,  odplata.

Trestajúci zákrok vrchnosti nie je ľudský, ale Boží zákrok.

     Vrchnosť  má  aj  ekonomické  postavenie,  tu  Kalvín  upozorňuje  kniežatá  pamätať  na  to,  že  ich  prijmi

nie  sú  súkromnými  pokladnicami,  ale  skôr  sú  pokladnicami  celého  národa.  Je  to  taká  krv  národa.

V skutočnosti každá štátna moc vyšla z národa, je s ním spojená omnoho viac ako si môžeme domyslieť.

Tieto  súvislosti  sú  viac  odhalené,  keď  niečo  škrípe. Kalvín  píše  o podivuhodnom  víťazstve  kresťanov,

ktoré tkvie v tom, že dobrým premáhajú zlé. To je pravé víťazstvo na podobu Kristovu. Nie zlé zlom, ale

dobrom. Máme sa ešte čo učiť!

„  Tak  zaiste  musia  kresťania  jednať,  aby  vždy  radšej  ustúpili  do  svojho  práva,  než  šli  pred  súd,  odkiaľ

sotva je možné vyjsť bez pobúrenia mysle a nenávisti proti bratovi. Avšak ak sa bude niekomu zdať, že

môže bez ujmy lásky obhájiť svoju vec, ktorej strata by pre neho bola ťažkou ujmou, keďže tak činí, nijak

sa nepreviňujú proti výroku Pavla. Konečne, ako sme tvrdili hneď na začiatku, najlepšiu radu dá každému

láska,  a všetky  spory,  ktoré sú  podnikané  bez  nej  a v nej  a v ktorých  sa  zachádza  za  jej  medze,  sú

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

68

nespravodlivé  a bezbožné,  o tom  jednoducho  nemôže  byť spor.“ Inštitúcia  je  prostoreká  a priama,  keď

medzi iným prináša, že povinnosťou poddaných je o úlohách vrchnosti rozmýšľať úctivo a uznanlivo. Vo

vrchnosti  je  právomoc  prenesená  od  Boha. Kto  pohŕda  vrchnosťou,  pohŕda  Bohom,  ale  podľa  Kalvína

musí byť vrchnosť otcom vlasti, strážcom a ochrancom mieru. Reformátor vierohodne rozpisuje, že ľudia

citlivo rozpoznajú, keď predstavený je tyranom alebo riadnym kráľom.

     „ Ak sa pozrieme do slova Božieho, povedie nás ďalej, že sme poddaní moci nielen tých kniežat, ktorí

konajú svoj úrad riadne  a ako náleží aj verne,  ale všetkých, nech sa  akokoľvek zmocnili vlády,  hoci by

i nekonali  ani  to  málo,  čo  je  povinnosťou  kniežat.“

Inštitúcia uvádza  svedecké  biblické  miesta:  Job

34,30;  Oz  13,  11;  Iz  10,5.  Aj  v najhoršom  človeku,  ktorý  má  verejnú  právomoc  sídli  božská

zvrchovanosť.  Boh  koná  svoju  spravodlivosť  a svoj  súd.  On  ustanovuje  a zosadzuje  kráľov.  Kráľ,

pomazaný bol Saul, Dávid a ďalší králi. Predstavovali zosobnenie Božej moci.

     V závere Ján Kalvín, navádza neskúmať povinnosti druhých, ale jednotlivo hľadieť na to čo je uložené

nám. Vrchnostiam sme poddaní v Bohu, On je kráľ kráľov. Apoštol Peter prikazuje viac poslúchať Boha

než ľudí. On predivne koná svoju vládu, aj kráľ je len Jeho žezlom.

J.G.