K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

35

Ján Kalvín

 Učenie kresťanského náboženstva

                                                    Hlas Inštitúcie XIX.

Verím  v svätú  cirkev  všeobecnú,  spoločenstvo  svätých,  hriechov  odpustenie,  tela  z mŕtvych  vzkriesenie

a život večný.

     Viera  je  bohatá,  obsažná.  Má  v sebe  veľké  bohatstvo  svätej  cirkvi.  Cirkev  je  telo  Kristovo,  existuje

s Kristom. Viera je vzácny poklad.

Inštitúcia: „ Predovšetkým veríme v svätú cirkev všeobecnú, to je celý počet vyvolených, nech už sú to

anjeli alebo ľudia ( Ef 1,10; Kol 1,20); z ľudí, nech už sú mŕtvi alebo dosiaľ žijú, z žijúcich potom nech

pôsobí  v ktorejkoľvek  zemi,  alebo  nech  sú  kdekoľvek  rozptýlení  medzi  národmi,  že  to  je  jedna  cirkev

a spoločenstvo  a jeden  Boží  ľud,  ktorému  je  Kristus,  náš  Pán,  vodcom  a kniežaťom  i akoby  hlavou

jedného tela.“

     Svätá cirkev je spoločenstvo všeobecné, nad  rozmery nášho ponímania a rátania. V Ježišovi Kristovi

sme všetci zjednotení a spojení, ako jedno telo. Niet výraznejšieho výrazu a pochopenia pre cirkev, ako

tela  Kristovho.  On  je  Spasiteľom  sveta,  všetko  závisí  od  neho.  Preto  aj  my  máme  žiť  zjednocujúco,  je

jeden Pán. On je našou hlavou, a to hovorí za všetko.

„  Je  tiež  svätá,  lebo  všetci,  ktorí  boli  vyvolení  večnou  Božou  prozreteľnosťou,  aby  boli  prijatí  za  údov

cirkvi, ti všetci sú Pánom posvätení ( Jn 17, 17 – 19; Ef 5, 26).“ Kalvín, pripomína čo platí  aj pre nás,

veriaci  sú  svätí.  Tak  označuje  veriacich  už  apoštol  Pavol.  Vierou  poznávame  Boha,  je  náš  Otec.  V tom

dokonalosť  odpúšťa  hriech.  Požehnaním  Ducha  Svätého  sme  uvádzaní  do  nového  života. Vo  výklade

Vierovyznania sa stretávame s kalvínskou predestináciou, predurčením, vyvolením.

„  A tak  Pán,  keď  povoláva,  ospravedlňuje  a oslavuje  svojich,  nečiní  tím  nič  iné,  ale  prehlasuje  svoje

večne vyvolenie tím, ktorých k tomu predurčil. Preto do slávy nebeského kráľovstva nevkročí nikto, kto

nebol  týmto  spôsobom  povolaný  a ospravedlnený.  Pán  predkladá  a zjavuje  týmto  spôsobom  svoje

vyvolenie bez akejkoľvek výnimky medzi všetkými ľuďmi, čo vyvolil.“

V Inštitúcii  sa  upresňuje,  že  v pravde  vyvolení  nemôžu  mať  zahynutie  a zlý  koniec.  Spasenie  je  totiž

pravdivá  skutočnosť,  i keby  sa  podľa  Kalvína  zrútil  svet,  spasenie  obstojí. V tom  máme  vedieť,  že nás

Pán podopiera. Je bohatý v daroch. Sme v trvalej Božej starostlivosti, tu Inštitúcia argumentuje biblickým

veršom Jn 6, 39. Stáva sa, že človek zablúdi a padá, ale nemôže zahynúť. Cirkev je tu podľa Kalvína od

stvorenia sveta, pretrvá až do konca sveta, Joel 3,1 ; Ž 89, 21 – 36; 132, 12.

Inštitúcia: „ Nevieme síce pochopiť nepochopiteľnú Božiu múdrosť, ani nie je našou úlohou, aby sme ju

skúmali tak, aby nám bolo známe, ktorí boli v Jeho večnej rade vyvolení a ktorí zavrhnutí ( Rim 11, 1 - 2

).“  Naša  viera  nemá  túto  úlohu,  viera  má  ubezpečenie  pre  tých,  ktorí  prijali  Božieho  Syna  za  svojho

Spasiteľa.  Kalvín  podčiarkuje,  že  jedine  v Kristu,  my  nachádzame  dobrú  vôľu  nášho  nebeského  Otca

smerom k nám. To je dostačujúce, pre nás to znamená život, spasenie. To nám podľa nášho reformátora

musí stačiť! Sme stále a ďalej privádzaní k istotám.

„  Veď  On  sám  seba  nám  ponúka  z otvorenými  rukami,  len,  aby  sme  ho  vierou  prijali.“  Tu  poznávame

kalvínsku  dôveru  v Boha.  Je  tu  ponuka,  ktorá  sa  neodmieta.  Odmietať  môže len  pýcha,  zloba,  pomsta,

hriech. Kristus  ostáva  pravdou,  navždy,  večne.  My  sme  skrze  neho  deti  Božie.  Kalvín  dôvodí,  že  my

nemáme skúmať o iných, o iných súdiť či patria do cirkvi, alebo vôbec nie. Tu platí Božia výsada, Boh

svojich pozná. Aj pre nás zdanlivo zatratení sú Božou dobrotou pozvaní na pravú cestu. Nám verejne nie

je známe, kto je v cirkvi a kto cudzí.

V Inštitúcii sa neopomína vyobcovanie z cirkvi. Je za nepravosť života, bezuzdnú ľubovôľu v hriechu ( 1

Kor 5,4; Mt 18, 17; 1 Tim 1, 20). Kresťan nesmie žiť k pohaneniu Boha.

Kalvín  hovorí  aj  pre  dnešok:  „  Je  vôbec  nedovolené  kohokoľvek  vyškrtávať  z počtu  vyvolených  alebo

nad  ním  zúfať,  ako  by  bol stratený,  až  snáď  mimo  tých,  o nich  je  známe,  že  boli  už  Božím  slovom

odsúdení.“

Pri  výklade  vierovyznania  je  zdôraznené,  že  hriech  proti  Duchu  Svätému  sa  neodpúšťa.  Povedané

rozšírenejšie proti cirkvi, proti jej hlave, Kristovi. Reformátor podpisuje, aby sme si neprisvojovali viac

voľnosti  k odsudzovaniu,  veď  najhorší  sa  menia  v najlepších,  cudzinci sú  vštepovaní  do  cirkvi,  vonku

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

36

stojaci  sú  do  nej  prijímaní.  Zverujme  i  „zlých“  do  Božej  ruky,  porúčajme  ich  Božej  dobrote.  Ďalej

dodáva,  že  vyobcovanie  ešte  neznamená  zbavenie  nádeje  na  spasenie.  Je  pokarhaním,  dokiaľ  nenastane

návrat  na  pravú  cestu.  Tu  sa  Kalvín  pristavuje  napríklad  pri  moslimoch,  odmieta  násilie,  aby  boli

privedení  k našej  viere.  Pripomína  sa  tu  Božie  zasľúbenie,  kde  sa  zhromaždia  dvaja  alebo  traja,  tam  je

Pán ( Mt 18, 20 ). On nie je bokom, ale uprostred nich. Telo cirkvi je Boží celok, všetko súvisí navzájom

a zapadá do seba. Cirkev obecná je mystické telo Kristovo ( Ef 1, 9  a 23 ).

Veľmi  vzácna  je  Kalvínova  nábožná  myšlienka,  že  cirkev  pozostáva  z odpustenia  hriechov,  ktoré

prijímajú  verní.  Tí  uznávajú  svoju  vlastnú  chudobu  a vzdávajú  sa  pýchy.  Naše  hriechy  nám  musia  byť

odporné. V Kristu si máme sľubovať odpustenie hriechov a blažené spasenie, stojí v Inštitúcii.

     „  Veríme  v tela  z mŕtvych  vzkriesenie,  to  znamená,  že  v budúcnosti  raz všetky  ľudské  telá budú

vzkriesené z porušenia v neporušiteľnosť a zo smrteľnosti v nesmrteľnosť ( 1 Kor 15, 53; 1 Tes 4, 16; Sk

23,  6).“    Mŕtvi  vzkriesením  príjmu  svoje telo,  živí  stratia  porušenie  tela.  Nastane  náhla  premena,  pre

zbožných spasenie, život. Pre bezbožných odsúdenie.

     „  Nakoniec  veríme  v život  večný,  že  potom  v budúcnosti  príjme  Pán  svojich  oslávených  na  tele  i na

duši do blahoslavenstva, ktoré bude trvať bez konca, nemajúc žiadneho podielu na zmene alebo porušení.

A to bude pravé a pevné vyvrcholenie života, svetla a spravodlivosti, keď budeme neodlučiteľne spojení

s Pánom, ktorí uchováva v sebe plnosť týchto vecí ako prameň  nevyčerpateľný ( 1 Kor 15, 24 – 28 ).“

Musíme veriť, že sa nám všetko dostane zo všetkými svätými. Viera verí a nádej čaká. Nádej spočíva na

viere.  Viera,  nádej  i láska,  to  sú  dary  Ducha  Svätého.  Kalvín  končí  výklad  upozornením,  naša  celá

dokonalosť sa zakladá na

Bohu.

J.G.

---