K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

61

Ján Kalvín                          Učenie kresťanského náboženstva

                  Hlas Inštitúcie XXXII.

O nepravých sviatostiach

     Reformátor Ján Kalvín hneď v úvode kapitoly O nepravých sviatostiach, rázne píše, že o Božie slovo

sa  opierajú  iba  dve  sviatosti,  krst  a večera  Pánova.  Je  jasné,  že  ustanoviť  sviatosti  môže  len  Boh  sám.

Ľudské prídavky sú bezcenné, nemajú živý obsah a pôsobnosť. Kalvínska reformácia sa postavila za čisté

biblické učenie aj čo sa týka sviatostí. Platí teda, že „ menej je viac“. Oproti učeniam iných cirkvi, ktoré

majú viac sviatostí, nie sme chudobnejší alebo ukrátení. Naopak držíme sa Božieho slova, ktoré je sväté

a potvrdzuje dve sviatosti.

     „ Jedine Pán o sebe svedčí skrze svoje slovo. Sviatosť je pečať, ktorou sa Boží odkaz alebo zasľúbenie

spečaťuje.  Nedalo  by  sa  však  spečatiť  hmotnými  vecami  a živlami  tohto sveta,  keby  k tomu  neboli

uspôsobené  a označené  Božou  mocou.“   Nijaký  človek  nemôže  v pravde  vymyslieť  nejakú  sviatosť

a tobôž vložiť do nej Božie tajomné pôsobenia.

Kalvín  nepravé  sviatosti  neuznáva,  birmovanie,  pokánie,  posledné  pomazanie,  svätenie  kňazov,

manželstvo.

     Birmovanie  sa  prevádza  pomazaním,  má  dopomáhať  k rozmnoženiu  milosti,  ktorá  bola  udelená  pri

krste.  Pri  birmovaní  sa  prijíma  birmovné  meno,  iné  ako  pri  krste. Inštitúcia  poznamenáva:  „  Keď  teda

dokazujú, že skladaním rúk napodobňujú apoštolov, odkiaľ majú olej, ktorý nazývajú olejom spásy? Kto

ich  učil,  aby  hľadali  spasenie  v oleji?  Kto  chcel,  aby  tomu  pripisovali  posilňujúcu  moc?“.  Olej  nie  je

olejom  spásy,  ale  Kristus  je  našim  Spasiteľom.  Kalvín  varuje  od  odvedenia  od  krstu,  môže  to  byť

nenápadné  uvedenie  do  nepravdy. „  Lebo  nie  zo  zeme  je  sviatosť,  ale  z neba,  nie  od  ľudí,  ale  od  Boha

samého.“

     Pokánie,  skladá  sa  z dvoch  častí,  umŕtvenia  a obživenia.  Už  apoštolovia  viedli  k pokániu,  aby  ľudia

poznali  svoje  hriechy, pokorili  sa  a obrátili  sa  k Pánovi.  „  Celý  súhrn  evanjelia  je  obsiahnutý  v týchto

dvoch bodoch: v pokáni a v odpustení hriechov. Lebo Ján vyslaný ako posol pred tvárou Kristovou, aby

pripravil  Jeho  cesty  (  Mt  11,  10),  kázal:  Čiňte  pokánie,  priblížilo  sa  kráľovstvo  nebeské  (  Mt  3,2)!“

V Kristovi je kázané pokánie a odpustenie hriechov. V tejto stati Kalvín pranieruje odpustky, plnomocné,

odpustky pápeža, na určitý počet rokov, odpustky kardinálov a biskupov. Hriechy si nemôžeme spočítať,

ani Dávid nemohol spočítať svoje hriechy, uvádza Inštitúcia. Musíme volať: „ Bože, buď milostivý mne

hriešnemu! (Lk 18,13).“ My odpustenie hriechov chceme získať od Krista, nie od spovedníka. Kľúče do

Nebeského kráľovstva, to je Evanjelium! „ Lebo čo je obsahom dobrej zvesti, ak nie to, že my všetci ako

otroci hriechu a smrti sme vyslobodení skrze vykúpenie, ktoré je v Kristovi Ježišovi? “ Odpúšťanie nás

oslobodzuje, moc Božieho slova zachraňuje. V zmysle Božieho slova môžu kazatelia evanjelia zvestovať

všetkým  odpustenie  hriechov  v Kristovi,  môžu  vyniesť  rozsudok  proti  tým,  ktorí  Krista  úprimne

neprijímajú. Moc  zviazať  a rozviazať  je  založená  na  Kristovi,  na  Jeho  moci,  ktorú  On  má.  Toto  sa

nezakladá  na  človeku,  hoci  by  bol  podľa  Inštitúcie  oblečený  do  skvostného  rúcha.  Odpustky  si

nezasluhujú uctievanie a to, aby ich niekto kupoval. Odpustenie hriechov je zdarma, z milosti. Pokánie sa

teda  nesmieme  ponímať  ako  akési  zadosť  učinenie.  Kalvín  rozoberá  v súvislosti  s pokáním  otázku

utrpenia. Prečo trpí aj kajúcnik? Je to na poučenie, pokarhanie, aby sme neboli odsúdení týmto svetom.

Trpiaci  má  vedieť,  že  výkupné  je  len  krv  Kristova. Očistec  v tejto  stati  znamená  výmysel  bez  opory

v Božom  slove.  Sviatosť  pokánia  je  ľudský  objav.  Kalvín  venuje  vo  svojom  výklade  O nepravých

sviatostiach, práve pokániu najviac miesta. Nemá rád nijakú predstieranú zbožnosť.

     Posledné pomazanie, ustanovenie tejto sviatosti sa podľa Inštitúcie odvádza od apoštola Jakuba, Jk 5,

14 –  15. „  Keď  Jakub  prosto  nakazuje,  aby boli  nemocní  pomazaní,  nenaznačuje  tím  iné  pomazanie,

pokiaľ  tomu  rozumiem,  než  obyčajným  olejom.“  Jakub  odporúča  liečbu,  mazanie  rán  olejom  a bratskú

modlitbu za odpustenie hriechov. Toto konať nie je márne.

     Svätenie kňazov, Kalvín považuje túto sviatosť za neobyčajne plodnú, keďže z nej vychádza ďalších

sedem malých sviatostí pri postupnom následnom svätení kňazov. Chybné je to, že pri tom robia z Krista

svojho druha, nie Pána. Podľa reformátora je tu prílišné ľudské sebavedomie. „ Pravda Písma neuznáva

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

62

iného  služobníka  cirkvi,  než    hlásateľa  Božieho  slova,  povolaného  k správe  zboru,  ktorého  nazýva

niekedy biskupom, niekedy presbyterom a niekedy tiež pastierom ( Sk 14,23; 20, 28; 1 Pt 5,4).“ Kalvín

nevidí v tejto sviatosti, v obrade zasľúbenie.

 Sviatosť  manželstva  je  v Inštitúcii  miešanie  zeme  s nebom. Nemožno  manželstvo  považovať  za

sviatosť len preto, že je obrazom duchovného spojenia Krista z cirkvou. V Písme sú mnohé prirovnania

a podobenstvá,  nie  sú  sviatosťami. „  Pavol,  aby  ukázal  manželom, s akou  jedinečnou  láskou  sú povinní

milovať svoje manželky, dáva im za príklad Krista. Lebo ako On vylial na cirkev, ktorú si zasnúbil, svoju

vnútornú lásku, tak chce, aby každý bol naklonený k vlastnej žene.“

     Poznávame  ako  zásadne  trvá  náš  reformátor  Ján  Kalvín,  na  pravde  Písma,  Božieho  slova.  To  je  pre

neho dôležité, nie ľudský faktor. Sviatosti sú Božím darom, úzko sú spojené s Pánom Ježišom Kristom.

O Ňom,  našom  Spasiteľovi  vypovedajú.  Jeho  slovo  a Jeho  život  duchovne  poznávame  vo  sviatostiach.

Inštitúcia sa bohatým výkladom stotožňuje a prepája sa z učením Písma o sviatostiach. Pravé sviatosti sú

svätý krst a svätá večera Pánova.

J.G.

---