K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

49

Ján Kalvín                       Učenie kresťanského náboženstva

                                                     Hlas Inštitúcie XXVI.

A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!

Odpúšťanie  má  v našom  živote  dôležitú  úlohu.  Je  prejavom  lásky,  obetavosti,  milosrdnosti.

Poznávame  z Božieho  slova,  že  Boh  netrvá  navždy  pri  svojom  hneve,  lebo  rád  udeľuje  milosť.  Bez

odpustenia sa len vŕši hnev, dochádza k odcudzeniu. Tu môžeme dôkladne hľadieť na Pána Ježiša Krista.

Jeho obeť zmierenia je nám dobre známa. On nás učí modlitbu, v ktorej je všetko! Poradie je dané, nám

tak, ako my iným.

     Kalvín  v Učení  kresťanského  náboženstva  vysvetľuje:  „  Tu  prosíme,  aby  nám  bolo  dané  odpustenie

hriechov, ktoré bez akejkoľvek výnimky potrebujú všetci ľudia ( Rim 3, 23 ).“

Reformátor  vysvetľuje,  že  hriech  znamená  dlh  a vinu.  My  nijakým  spôsobom  nedokážeme  ani

nezvládneme zaplatiť taký veľký dlh. Z neho sme však oslobodení odpustením. Odpustenie je cesta živej

viery. Božie odpustenie je dobrovoľné, láskavé, ústretové.

„  Sám  ochotne  škrtá  dlhy  a zbavuje  nás  ich,  neprijíma  od  nás  žiadnu  cenu,  ale  svojim  vlastným

milosrdenstvom činí sám sebe zadosť v Kristovi, ktorý seba jedine vydal Otcovi na zmazanie dlhov.“ Ján

Kalvín nás prísne upozorňuje nespoliehať sa na vlastné zásluhy. Kto sa spolieha len sám na seba, stráca

podiel na dobrovoľnom dare. Boh je láskavý, odpúšťa nám viac ako si zaslúžime. Bohu sa podľa Kalvína

nesmieme vnucovať! Prosiť o milosrdenstvo máme bez odvolávania sa na akúsi našu spravodlivosť. Pán

Ježiš  Kristus  nás  stále  učí  odpúšťať.  Na  otázku  koľkokrát  odpustiť  odpovedá,  že  nie  až  sedem  ráz,  ale

sedemdesiat sedem krát. Alebo poukazuje na zmierenie s bratom, keď chce niekto obetovať.

Inštitúcia : „ Prosíme, aby sa nám dostalo odpustenia, ako sami odpúšťame našim vinníkom. Ako my ich

šetríme  a ako  odpúšťame  tým,  od  ktorých  sme  boli  v čomkoľvek  urazení,  nech  už  bolo  s nami

nespravodlivo naložené, alebo sme boli počastovaní hanlivým slovom“.

My  si  vytvárame  na  odpustenie  vlastné  kritéria,  možno  odpúšťame  spôsobom  niečo  za  niečo.  Naše

jednanie  nás  však  usvedčuje. Odpúšťame  za  určitých  podmienok.  Ako  celkom  ináč  koná  Božia  láska.

Márnotratný  syn  sa  vracia  domov,  otec  mu  odpúšťa.  Láska  mu  pripravila  prsteň,  nový  odev,  hostinu.

Odpustenie prináša vždy niečo nové a dosiaľ nepoznané.

    Ak sa rozhliadneme okolo seba, možno nájdeme bohatstvo v odpustení. Alebo je nám známi príklad,

keď  neschopnosť  odpustiť  len  zhoršuje  situáciu.  Bujnie  hnev  a pomsta.  Naše  odpúšťanie  má  svoje

hranice, prejavuje sa náš individualizmus. Ešteže tu je Kristov kríž, na všetky svetové strany. Pre každý

rozmer nášho života. On sa modlil aj z kríža: „ Otče odpusť im lebo nevedia čo činia“.

     Kto  má  odpúšťať?  Kto  viac  a kto  menej?  Nikto nemôže  povedať,  stačilo  odpúšťania!  Vytvárame  si

vlastné názory na vinu a nevinu. Odpustenie je priorita! Dnes aj luxus a vzácnosť.

Inštitúcia: „ Nie že by bolo v našej moci odpúšťať im vinu za prestúpenia a urážky, to je výsadou samého

Boha  (  Iz  43,  25  ),  ale  naše  odpustenie  je  v tom,  že  dobrovoľne  zo  srdca  odkladáme  hnev,  nenávisť

a túžbu  po  pomste, že  spomienku  na  bezprávie  uvádzame  dobrovoľne  do  zabudnutia“.  My  túžime

a prosíme,  aby  naše  hriechy  boli  odpustené.  Ak  my  sami  neodpúšťame,  nekonáme  kresťansky.  Ján

Kalvín, píše a zdôrazňuje odpúšťať všetkým.

„  Keď  však  chováme  v srdci  nejakú  nenávisť,  keď  premýšľame  o pomste  a myslíme  na  príležitosť,  pri

ktorej  by  sme  mohli  uškodiť,  ba  dokonca  sa  nesnažíme  zo  svojimi  nepriateľmi  spriateliť,  získať  si  ich

všemožnými  úsluhami  a zmieriť  sa  s nimi,  zaprisaháme  Boha  touto  prosbou,  aby  nám  nepreukazoval

odpustenie hriechov. Lebo Ho žiadame, aby nám učinil, ako my činíme iným. “ Poznávame, že je tu Boží

pohľad na to čo robíme. Na to ako my prežívame svoju vieru. Teoreticky alebo aj prakticky. Nezriedka

spáchame  zlo,  prikryť  ho  môže  odpustenie.  Boh  človeka  varuje,  nemyslieť  si,  že  môžem  všetko.  Božie

slovo nás vedie posudzovať slová a činy vo svetle viery. Kalvín vysvetľuje, kto prosí o odpustenie a sám

neodpúšťa  privodí  si  tým  ešte  ťažšie  odsúdenie.  Na  druhej  strane  máme  vedieť,  že  Božie  odpustenie  si

nezasluhujeme. Nie je na nás, aby nám Boh odpustil. Ale prosíme a snažíme sa nachádzať Božiu milosť.

Boh  nás  potešuje  v našich  slabostiach,  uisťuje  nás.  Máme  mať  vedomosť  a vieru  pre  odpustenie.

Preukazovať iným čo aj sami očakávame. V našom srdci nemá mať miesto nenávisť a pomsta. Kto sa dá

ľahko priviesť k pomste, ale ťažko k odpusteniu je touto prosbou konfrontovaný s Bohom. Ako žijeme?

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

50

Prečo  je  vo  svete  toľko  nenávisti?  Odpustiť  si  nedokážu  manželia,  súrodenci,  susedia,  spolupracovníci,

ani  kresťania. Pri  tom  naše  hriechy  sú  odpustené  v obeti  Ježiša  Krista  ! Náš  reformátor  sa  nezaoberá

odpúšťaním  hriechov  za  nejaký  počet  odriekaných  modlitieb.  Alebo  odpúšťanie  typu  ušná  spoveď,

pápežská  moc,  pápež  námestník.  Hriechy  odpúšťa  jedine  Boh!  Ak  chceme,  aby  bolo  odpustené  nám,

ochotne  odpúšťajme.  Boh  sa  môže  zmilovať! Škoda,  že  už  i deti  učíme  svojim  príkladom  neodpustiť.

Stáva  sa  nielen  v románoch  a filmoch,  že  odpustenie  prichádza  až  na  smrteľnej  posteli. Slovenské

príslovie  hovorí:  „  Kto  svoje  viny  ľutuje,  odpustenie  dosahuje“.  Odpustenie  si  vyžaduje  ponorenie  do

seba samého. Viac myslime na Pána Ježiša Krista. Majme pred očami Jeho lásku. Obnovujme si čo nás

učí. O odpustení hovorí v plnosti Jeho život a dielo. Náš Spasiteľ je našim pravým orodovníkom na Božej

pravici. Hľaďme na Pána a nebude zapadať slnko nad našim hnevom.

     Ján  Kalvín  v závere  výkladu  piatej  prosby  uvádza:  „  Kto  udržuje  tvrdošijné  nepriateľstvo  a kto

rozhorčenie,  ktoré  chcú  od  Boha  modlitbou  odstrániť,  sami  to  prejavujú  proti  iným,  tí  aby  sa

neodvažovali Ho vzývať ako Otca“.

J.G.

---