K 500– tému VÝROČiu reformácie učenie kresťanského náboženstva Hlas Inštitúcie II

© Gajdošoci Juraj - 2017

29

Ján Kalvín

    Učenie kresťanského náboženstva

         Hlas Inštitúcie XVI.

Prvá časť vierovyznania

Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba a zeme.

     Vyznávanie  znamená  vieru.  Vyznávanie  sa  prejavuje  skutkom  a  slovom,  písomným  a hovoreným.

Vyznávanie  vychádza  zo  srdca  viery.  Nemôže  rásť  z prázdna.  Nemôže  mocnieť  bez  spojenia  s Bohom!

Apoštolské  vierovyznanie má  prameň  v živej  viere  v živého  Trojjediného  Boha.  Kalvín  približuje

vierovyznanie aj ako silné uznanie, spätosť s Bohom.

     „  Vyznávame,  že  máme  všetku  dôveru  prijatú  k Bohu  Otcovi,  ktorého  uznávame  ako  za  svojho

Stvoriteľa, tak za Stvoriteľa všetkých vecí vôbec, ktoré boli stvorené. Založil ich slovom a večnou svojou

múdrosťou ( to je Synom ), i svojou mocou ( to je Duchom Svätým ).“

Dnes je pre ľudí prirodzené hľadať a odhaliť počiatok života, sveta. Bádať nad zložením hmoty a skúmať

život.  Človek  túži  po  vesmírnych  diaľavách,  vzdialených  planétach.  Chce  byť  sám  tvorcom  cez

technologický pokrok. Kalvín, nepoznal dnešnú úroveň vedy a techniky, ale nakoniec pokrok v hocijakej

vede nemá ovplyvňovať  vieru. Trojjediný Boh je Stvoriteľ! On vytvoril všetko slovom, mocou svätého

slova. Slovo Božie je Boh sám. V Inštitúcii sú uvedené k porozumeniu biblické miesta: „ Ž 33,9; 104, 24;

Sk 17, 24; Žid 1, 10.“  Boh všetko nielen stvoril, ale Boh aj všetko udržiava. My nevnímame často krát

práve toto, že Boh sa stará o nás, nielen o nás, ale ešte aj o to čo je okolo nás. On neopúšťa dielo svojich

rúk. Stále totiž platí, že Boh je Stvoriteľ, ako taký sa o všetko stará.

Inštitúcia o Božej starostlivosti jasne píše: „ Ako ich raz navždy založil, tak ich teraz drží, chráni, vedie

a zachováva svojou dobrotou i mocou, bez nej by sa ihneď všetko zrútilo a obrátilo navnivoč.“ Máme nad

sebou a pri sebe, veľkú, pozornú, obetavú a vernú Božiu lásku. Svätý mocný Boží majestát trvá a ukazuje

sa  vo  svete. My  si  stále  uvedomujme,  že  nežijeme  na  území  nikoho.  Patríme  Bohu  a Jemu  sa  musíme

zodpovedať. On na nás hľadí, vidí ako žijeme. Pozná naše vychádzanie aj naše vchádzanie! Nepripisujme

si to čo nevieme. Okolo nás sú ľudia, pekná a majestátna príroda, veci viditeľné a nami neviditeľné. Istotu

máme len v Bohu. On je Všemohúci, najsilnejší !

     „  Keď  tak  ho  nazývame  všemohúcim  a Stvoriteľom  všetkých  vecí,  je  potrebné,  aby  sme  si

predstavovali  Jeho  všemohúcnosť  takú,  že  ňou  pôsobí  všetko  vo  všetkých  a prozreteľnosť  takú,  že  ňou

všetko riadi ( 1. Kor 12, 6; Plač 3, 37). “

Kalvín  pripomína  aj  niekdajších  filozofov,  sofistov,  ktorí  sa  mylne  domnievali,  že  božia  činnosť  je

ospalá,  nepravidelná.  Reformátor  o takom  názore  filozofov  píše,  že  je  to  len  básnenie,  blúznenie.  My

musíme byť v stálosti viery. Ako nám Kalvín potvrdzuje: „ aby sme mali presvedčenie viery, že nech nás

čokoľvek postretne, že to vychádza od neho pre nás, radosť rovnako ako žiaľ, šťastie i nešťastie, nech už

ide pri tom o telo alebo o ducha.“

Tu  je  však  aj  silné  upozornenie,  výnimku  tvory  hriech.  Hriech  vychádza  od  nás,  je  výsledkom  našej

neprávosti.  Hriech  má  na  nás  zhubný  účinok.  Boh  nás  však  chráni,  vedie  a zachováva.  O tom  píše

napríklad aj prorok Ozeáš 13, 14.

„  Konečne,  že  od  neho  nedostávame  nič,  čo  by  neviedlo  k nášmu  dobru,  nech  už  sú  to  veci,  ktoré  sú

obecne pokladané raz za šťastie, druhý raz za nešťastie ( Rim 8, 28 ).“ Naše merania sú krátke, sústredené

na  úseky, nie  na  celok. Stáva  sa,  že  sa  nám  prieči  Božia  vôľa.  Dokonca  hodnotíme,  selektujeme,

vyberáme  si.  Všeobecne  nám  chýba  poslušnosť, oddanosť  a nádej.  Podriadenie  sa  Bohu  v plnej  dôvere.

Nenosí sa presvedčivá pokora a nasledovania hodné pokánie. To čo dostávame od Boha, nie je pre nijaké

naše  zásluhy.  Stvoriteľ  o nás  dbá  priamo  zo  svojej  lásky,  nie  pre  naše  akékoľvek  cnosti  alebo

výnimočnosti. Božia, otcovská láska je príkladná, podmanivá, bezmedzná.

„  Preto  musíme  usilovať  o to,  aby sme  boli  za  takú  veľkú  dobrotu  vďační,  aby  sme  o nej  uvažovali  vo

svojich  mysliach  ,  ju  zvestovali  a vynášali  všemožnými  chválami.  Takého  Otca  ctíme  s vďačnou

zbožnosťou  a vrúcnou  láskou  tak,  že  sa  budeme  celkom  oddávať  Jeho  poslušnosti  a Jeho  vo  všetkom

ctiť.“

---

© Gajdošoci Juraj - 2017

30

     My nesmieme byť ako roztopašné deti, ktoré ak sa im to páči uctievajú Boha. Keď nie je všetko podľa

našich  predstáv  sme  sklamaní  a prichádza  neúcta.  To  nie  je  správne!  Stále  máme  myslieť  na  Boha,

myslieť na lásku, ktorá nás nesie a dostačujúcu zachováva. Zaiste, že túžime len po dobrom z toho nášho

pohľadu.  Po  zdraví,  bohatstve,  úspechu,  úrode  a podobne. Vtedy  by  sme  boli  inakší.  Boli  by  sme  snáď

horlivejší, zapálení pre vieru. Kalvín je i tu otvorený, keď píše v Inštitúcii: „ Všetko, i veci nám odporné

prijímajme s mysľou vyrovnanou a stíšenou akoby s Jeho ruky, vediac, že tak sa stará jeho prozreteľnosť

o nás a naše spasenie i vtedy, keď zarmucuje a súži. A tak nech sa nám koniec koncov prihodí čokoľvek,

nikdy nesmieme pochybovať alebo neveriť, že je nám milostivý, a že chce naše dobro  a svoje spasenie

musíme nič menej  očakávať od neho. Lebo je celkom isté a pravdivé, že v tom je pravá viera, a aby ju

každý mal, to nás učí táto prvá časť vyznania.“

Boh  je  našim  otcom,  ochrancom.  Zabezpečuje  nám  všetko  potrebné. Vedie  nás  na  každom  kroku.

Dvíha nás v pádoch, upozorňuje v neposlušnosti. Vychováva nás pre Božie kráľovstvo. Boha Otca máme

verne  nasledovať.  Bez  reptania  a bezvýhradne.

Verím  v Boha  Otca  všemohúceho,  Stvoriteľa  neba

a zeme. To je naše vyznanie a zároveň do všetkého poučenie.

J.G.

---