Anton tyrol

Existenciálna interpretácia

Pod interpretáciou vo všeobecnosti sa rozumejú nielen hermeneutické princípy presne vedecky interpretované, ale aj predpoklady a podmienky, v ktorých sa uskutočňuje pochopenie textu. Tieto predpoklady a podmienky prerastajú rámec jednoduchých technických prvkov (filológia, archeológia, atď:) a týkajú sa osoby interpretu.

Z akých náboženských a filozofických nastolení musí vyjsť exegéta vo svojej snahe o pochopenie? Je možné pochopiť text bez „predsudkov“? alebo aspoň bez „predpochopu“ objektu, o ktorom hovorí text? Kedy je možné povedať, že už nastalo pochopenie? Čo to znamená „pochopiť“ text?

Vo všeobecnosti sa hovorí, že text je pochopený vtedy, keď nastala determinácia jeho „zmyslu“ chápaného ako obsah textu, čiže keď bol explikovaný obsah nejakého objektu, ohľadom ktorého prebieha výskum. Avšak existenciálna interpretácia chce prekročiť túto koncepciu a kladie pochopenie nejakého textu do roviny, ktorú možno nazvať osobná a zodpovedná asimilácia. Znamená to, že exegéta alebo čitateľ pochopil text, ak v ňom porozumel posolstvo, ktoré text má pre jeho život dnes; keď pochopil svoj život ako transformovateľný týmto posolstvom. Existenciálna interpretácia znamená, že exegéta sa nelimituje len na vedecky presné determinovanie obsahu textu: kedy a v akých okolnostiach bol text napísaný, aké historické a dogmatické tvrdenia obsahuje atď., ale že exegéta cíti, že pri tejto exegéze je pred otázkou aj jeho vlastný život a že je takto stavaný pred rozhodnutie, ktoré sa týka celej jeho existencie.

Takto sa existenciálna interpretácia ukazuje ako veľmi blízka tradičnému vysvetľovaniu v rámci štyroch klasických hermeneutických zmyslov.⁶⁰ Zástanci týchto štyroch zmyslov hovoria, že nejaký text nie je celkom pochopený, pokiaľ' nie sú preniknuté všetky implikácie, v ktorých sa kresťan, čitateľ SP, vo svojom živote nachádza. Na správne vysvetľovanie SP je síce nevyhnutné dobré predporozumenie viery, ale súčasne je nevyhnutná aj správna otvorenosť voči poznávanému obsahu a takisto aj istá duchovná zladenosť s poznávaným obsahom. Ak potom uvažujeme o textoch, ktoré obsahujú morálne a náboženské poučenia a na druhej strane o ľudskom „mechanizme“ premietania poznaných obsahov do praxe, potom vychádza, že ľahšie pochopí text ten, kto je lepšie pripravený a ochotný uviesť ho do praxe. Aj opak je pravdivý: ten uvedie pochopený obsah ľahšie do praxe, kto ho lepšie existenciálne pochopí. Nejde vlastne o opak, ale o určitú špirálu.

Oveľa problematickejšia je však existenciálna interpretácia, keď ide o požiadavku tzv. demytologizácie SP. Ide teda o požiadavku eliminovať z textu všetky tie elementy, ktoré nekorešpondujú s modernou víziou reality. Demytologizácia je možná pri vzťahu k realitám fyzického sveta, ktoré istotne netvorili súčasť autorovho posolstva.

Ale demytologizácia isto nemôže byť použitá, pokiaľ ide o prípady, ktoré sú objektom inšpirovaného posolstva autorov ako inkarnácia alebo zmŕtvychvstanie Krista. Odmietnuť túto zásadu by znamenalo robiť nie interpretáciu, ale nejakú intromisiu osobných predsudkov do textu.

V. TRAKTÁT: HEURISTIKA
Na presné identifikovanie a definovanie správneho zmyslu textu SP jestvujú dve skupiny kritérií a pomôcok: dogmatické a literárne.
22. Dogmatické kritériá a pomôcky
Jestvujú dva základné elementy, ktoré pri stanovovaní zmyslu textu exegéta musí mať nevyhnutne na zreteli: 1) že SP je inšpirované Bohom, a teda že sú jeho dielom a 2) že boli dané Cirkvi na zachovanie a interpretovanie.

1) Dogmatické kritériá a pomôcky odvodené z inšpirácie : vyplýva z toho, že Biblia je jednotná a nemôže obsahovať omyly ani kontradikcie (porov. Dei Verbum, 12). Boh je totiž pravda sama.

2) Dogmatické kritériá a pomôcky odvodené z odovzdania Biblie Cirkvi : Cirkvi boli odovzdané knihy Písma na zachovanie a autentické vysvetľovanie. Cirkev je teda ich strážkyňa a autentická interpretátorka (porov. Dei Verbum, čísla 8.9.10.12). Z toho vyplýva právo Cirkvi a povinnosť eliminovať z Biblie všetky vysvetľovania, ktoré by boli protirečivé vzhľadom na poklad zjavenia. Ba Cirkev má aj právo a povinnosť pozitívne a autenticky interpretovať SP. Ale pozitívna interpretácia sa nevzťahuje na celý obsah Biblie, ale je limitovaná iba na tie časti, ktoré sa týkajú priamo Božieho zjavenia. Teda povinnosť Cirkvi interpretovať Bibliu sa nevzťahuje napr. na historické poznámky v Biblii, ktoré sú malého významu. Navyše, nikto nevie presnejšie určiť limity jej práva a povinnosti v tomto smere ako Cirkev sama.

Ako sa vykonávajú tieto privilégiá Cirkvi vo vzťahu k Biblii? Pred uvedením týchto foriem treba dodať, že Magistérium „nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované, nakoľko ho z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery“ (Dei Verbum, 10).

- a) Vyhlásenia Najvyššieho Veľkňaza a ekumenických koncilov : patria tu pozitívne priame definície, keď pápež alebo ekumenický koncil učia na základe svojej učiteľskej moci nejakú doktrínu. Prejavuje sa to v tom, že nejakému miestu v Biblii prisúdia nejaký zmysel. Znamená to nezmeniteľné učenie. Takých príkladov je málo, ale sú. Napr. Tridentský a I. vatikánsky koncil; prvý z nich definoval zmysel rôznych biblických viet ohľadom sviatostí a druhý zas definoval zmysel niektorých viet týkajúcich sa pápežského primátu. Je ťažké vyjadriť sa presne, na koľko takých viet zo SP bol aplikovaný definovaný zmysel. Je totiž ťažké niekedy určiť, kedy ide o definíciu a kedy nie. Počet takých viet sa odhaduje asi na dvadsať. Negatívne priame definície sú vyhlásenia pápežov alebo koncilov o nejakých vetách SP ohľadom zmyslu, ktorý tá-ktorá veta nemá. Známy je prípad vyhlásenia Tridentského koncilu o tzv. utraquistoch,⁶¹ ktorí sa vo svojich požiadavkách odvolávali na text Jn 6,54. Koncil definoval, že 6. hlava Jn-ev neobsahuje predpis prijímať Eucharistiu pod oboma spôsobmi. Nedefinuje presný zmysel textu, iba sa obmedzuje na vyššie spomínané prehlásenie. ëalším prípadom pápežských vyhlásení je viazanie biblických textov ako dôkaz nejakej doktríny. Je to napr. vtedy, keď ide o vyhlásenie dogiem alebo iných závažných ustanovení. Pritom je potrebné oprieť sa o SP, a tak dokázať opodstatnenosť. Stalo sa tak pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie. Text dogmy sa vtedy opieral predovšetkým o texty SP z Gn 3,15 a Lk 1,28. Treba si tu uvedomiť, že aj ak je použitý text SP na dokázanie neomylnosti dogmy, to ešte neznamená, že aj zmysel je v tom prípade definovaný neomylne.

- b) Jednomyseľný súhlas Otcov vo veciach viery a mravov : Doktrína cirkevných otcov v nejakom biblickom texte predstavuje mienku Cirkvi pod dvoma podmienkami: ak jestvuje aspoň morálna jednota v priznaní určitého zmyslu nejakej biblickej vete a ak sa táto doktrína týka viery a mravov. Pápež Pius XII. v Divino afflante Spiritu hovorí, že bolo málo takých viet vo SP, ktorým bol Cirkvou deklarovaný nejaký zmysel a málo je aj takých viet, o ktorých jestvuje jednotná mienka otcov (EB 565).

- c) Analógia katolíckej viery : „Analógia viery“ je v katolíckej teológii technický výraz a znamená súlad jednotlivých právd s celým komplexom zjavených právd, ktoré učí Cirkev. V našom prípade to znamená, že žiadna biblická pasáž nemôže mať ten zmysel, ktorý by bol proti týmto zjaveným pravdám. Dôvod tejto požiadavky je jednoduchý: aj Biblia, aj zjavené pravdy majú jedného pôvodcu a to je Boh, ktorý sa nemôže mýliť a v ktorom nemôže byť nejednota.

- d) „Sensus Ecclesiae“ : Je to, čo Cirkev predkladá a aj predpokladá. Je to Cirkev učiaca a zároveň učiaca sa. Preto tu nemôžu byť podstatné rozdiely, ktoré by urážali cit pre vieru u veriacich, ako napr. určité tvrdenia o historicite evanjelií alebo iných biblických kníh alebo zmysel jednotlivých základnejších tém. Sensus Ecclesiae je ako polárna hviezda celej katolíckej exegézy. Má veľký význam a treba, aby si to uvedomili všetci exegéti.

- e) Vyhlásenia Biblickej komisie a posvätných kongregácií : PBK bola založená roku 1902 pápežom Levom XIII. apoštolským listom Vigilantiae,⁶² v ktorom je zachytený jej štatút. Jej úlohou je sledovať a napomáhať celkový biblický pohyb, starať sa o spoľahlivosť biblickej vedy, vyjadrovať sa k biblickým problémom a signalizovať prípadné deviácie. Spočiatku mala štatút ako Kongregácia, teda jej členmi boli kardináli a iní hodnostári a špecialisti mali kvalitu konzultorov. Všetci boli menovaní pápežom. Podľa pápeža Pia X. všetky rozhodnutia PBK, ktoré boli schválené pápežom, mali záväznosť vo svedomí ako aj dekréty kongregácií. Avšak toto učenie a prijímanie nie je nemeniteľné. Ale zmeniť nejaké vyhlásenie PBK nemôže urobiť nijaký jednotlivec, hoci by bol aj všeobecne uznávanou autoritou, ale potrebná je mienka PBK a jej vyjadrenie sa k nejakému faktu, ktorý by sa javil hoci aj ako protirečivý s doterajším vyhlásením v tej veci. A skutočne jestvuje istý posun vo vyhláseniach publikovaných napr. v prvom desaťročí existencie PBK a v jej vyhláseniach o štyridsať - päťdesiat rokov neskôr.

Pokiaľ ide o Magistérium, situácia v štatúte PBK sa zmenila za pontifikátu Pavla VI. On v Motu proprio Sedula cura zmenil jej štatút. PBK už nie je viac orgánom Magistéria. Členmi PBK už nie sú kardináli, komisia je zostavená z vedcov a expertov v biblických vedách pochádzajúcich z rôznych škôl a národov. Komisia je dnes konzultatívnym orgánom Kongregácie pre náuku viery ako „Medzinárodná teologická komisia“. Magistérium už teda nepovažuje za vhodné intervenovať autoritou do riešenia biblických otázok ako v čase modernistickej krízy, ale dáva prednosť dôvere kolegiálnej vážnosti medzinárodnej skupiny expertov.⁶³
23. Literárne pomôcky
Sú to všetky poznatky literárneho charakteru, ktoré pomáhajú poznať myslenie biblického autora. Sú natoľko platné, nakoľko pomáhajú pochopiť myšlienky autora. Napr. v knihe Joz sú veľmi potrebné poznatky o geografii Kanaánu, ale v knihe Jób nie sú významné. Všetky tieto pomôcky sa používajú tak isto, ako v prípade akejkoľvek inej neinšpirovanej knihy; pritom však nemožno prestať mať na mysli inšpirovaný charakter tej-ktorej biblickej knihy. Všetky literárne pomôcky možno rozdeliť na sedem kategórií:

1) Gramatické pomôcky : Sú nevyhnutné pre dobrú interpretáciu textov. Vedomosti v tejto oblasti sa týkajú predovšetkým originálnych jazykov. Okrem základných poznatkov ako osoba, číslo, pád atď gramatika ponúka aj veľmi dôležité poznatky pre preklady a ich porovnávanie. Často je totiž potrebné porovnávať preklad s originálom. Neraz sa stáva, že „tradurre è tradire un testo“ (preklad znamená zradu textu).

2) Syntaktické pomôcky : Prvou pomôckou po gramatike je syntax. Vedomosti z vetnej skladby sú veľmi dôležité. Je to štúdium viet a ich vzájomnej závislosti. štúdium verbálnych foriem dáva poznať, o aké akcie sa jedná (punktuálne, habituálne), čo je nesmierne dôležité pre správnu interpretáciu.

3) Lingvistické pomôcky : Sú to predovšetkým slovníky a lexikóny, ktorými si môžeme pomôcť. Tieto pomôcky predstavujú vedomosti o etymológii (význam nejakého mena je v koreni slova, ale môže ísť aj o iné významy), kontexte (je to poznávanie vzájomných vplyvov medzi vetnými členmi, harmonizácia členov vo vetách; rozoznávame logický a literárny kontext), paralelných miest (tu ide o hľadanie paralelných miest, čiže sémanticky blízkych. Na to slúžia konkordancie. Takisto ide o paralelizmus členov v biblickej poézii: paralelizmus synonymický, syntetický a antitetický) a o idiomatických výrazoch (sú to také výrazy, ktoré sú typické iba pre jednu, tú-ktorú reč, nedajú sa preložiť servílne; na ich dobré preloženie je potrebné poznať veľmi dobre dotyčnú reč).

4) štylistické pomôcky : V každom texte, ktorý sa skúma, je možné nájsť určité štylistické prostriedky. O to viac v biblických textoch, ktoré pochádzajú z prostredia a doby, v ktorých sa štylistickým prvkom prikladal veľký význam. Môžu to byť jednoduché drobné detaily, ako napr. jednotlivé slovká (Lk často vkladal do textu slovo „asi“; alebo sú to napr. okrúhle čísla a iné). špeciálnou štylistickou otázkou, ktorej sa zvlášť v 20. stor. venovala veľká pozornosť, je otázka literárnych druhov : literárny druh sa vo všeobecnosti definuje ako ten spôsob písania používaný medzi ľuďmi určitej epochy alebo oblasti na vyjadrenie toho, čo majú v úmysle zdeliť.⁶⁴ Identifikácia literárneho druhu je jedna z prvých hermeneutických zásad. Pravda sa totiž naozaj vyjadruje rozdielnym spôsobom v proroctve alebo v historickom rozprávaní alebo v nejakom podobenstve atď.

Ako ich možno rozoznať: niet nejakých presných zásad na rozoznávanie literárneho druhu v biblických textoch. Totiž literárnych druhov je veľmi veľa, obyčajne všetky sa ešte delia na nejaké podskupiny. Niektoré druhy je možné ľahko nájsť a identifikovať, ako napr. podobenstvo, rozprávanie o zázraku, genealógia a iné. Je potrebná veľká biblická skúsenosť na rozoznanie literárnych druhov. To ale neznamená, že sa o to nemožno pokúšať na začiatku získavania biblickej skúsenosti. Práve nedostatok nejakých pevných schém na zisťovanie druhov môže byť zárukou dôkladného štúdia každej literárnej formy a následne stanovenia literárneho druhu.

Poetické formy sa môžu vyjadriť napr. v takýchto druhoch: satira (Iz 47), spevy o láske (Vľp), požehnania (Gn 39-40), žalmy a sapienciálne kompozície. Îalmy sa potom môžu ešte deliť na lamentačné, ďakovné, odprosujúce, oslavné, kráľovské, hymny...

Prozaické formy sú tiež rôzne. Môžu to byť napr. genealogické zoznamy (Gn 10), zoznamy funkcionárov (3Kr 4), politické dohody (1Mach 8,22-32), listy, náboženské prejavy, narácie (annály, kroniky, pamäti, zbierky dokumentov...)

5) Historické a archeologické pomôcky : Tieto pomôcky sú veľmi dôležité pre exegézu a ich význam postupne rastie s rozvojom archeológie, ktorá v 20. stor. zaznamenala obrovský vývoj. V Izraeli boli identifikované mnohé údaje geografického charakteru, pri vykopávkach boli objavené mnohé predmety, tabuľky s textami atď., a to veľmi pomáha aj exegéze posvätných textov. Mimobiblické historické pamiatky, predovšetkým texty sú jedinečnou pomôckou zisťovania historickej spoľahlivosti biblických textov (napr. diela Jozefa Flávia sú veľmi významné pre poznanie doby Pána Ježiša; Qumránske zvitky sú naozajstnou revolúciou v biblickej vede... archeologické vykopávky v Jerichu veľmi mnoho osvetlili v problematike zaujatia Jericha za čias Jozueho...).

6) Geografické pomôcky: Exegéza čerpá veľmi veľa svetla z geografických pomôcok. Týka sa to každej knihy, ale predovšetkým ide o tie najstaršie, ktoré sa týkajú zvlášť geografie: Ex, Joz, Sdc, 1-2Sam, 1-2Mach...

8) Psychologické pomôcky: Psychológia tiež má čo povedať pri skúmaní biblických textov, pretože pomáha lepšie pochopiť psychologické rozpoloženie biblického autora, jeho kultúru, prostredie, ciele a okolnosti, v ktorých písal, dôvody, ktoré vyvolali rozhodnutie písať alebo písať tak, a nie inak... a takto psychologické pomôcky lepšie osvetľujú celkové učenie, ktoré autor chcel vyjadriť.
VI. TRAKTÁT: APOKRYFY
24. Pojem, apokryfy SZ: historické, prorocké, didaktické
Pojem „apokryf“: Výraz apokryf pochádza z gréckeho apokrypto = skrývam. V biblických otázkach apokryf znamená to isté ako „pseudo-biblický“, „mimokánonický“ spis. Jestvujú mnohé knihy, ktoré sa prezentujú ako kánonické knihy Nového alebo Starého zákona. Doba vzniku pre SZ-apokryfy je 2. stor. pr. Kr. - 3. stor. po Kr. Preto môžu jestvovať aj apokryfy SZ, ktoré by aj mohli mať interpolácie alebo vlastné prvky NZ. NZ-apokryfy vznikali v 1. - 5. stor. po Kr.

Motívom vzniku apokryfov bolo obyčajne podať širšie správy o nejakej dôležitej osobnosti alebo o nejakých témach. Inokedy ide napr. o snahu robiť propagandu nejakým doktrinálnym omylom, ktoré vznikli v prvotnej komunite. Apokryfy predpokladajú omyl bona fide u čitateľov.

Apokryfy sa kedysi jednoducho odmietali s konštatovaním, že ich treba eliminovať, nakoľko nemôžu osožiť a znamenajú nebezpečenstvo pre pravú vieru. Dnes naopak, triezvo sa študujú, pretože bezpochyby predstavujú isté poznatky, ktoré môžu byť užitočné pre poznanie prostredia tej doby, v ktorej vznikli: kultúru, rôzne náboženské predstavy, sociálne prostredie. Niektoré apokryfy boli dokonca v prvej Cirkvi čítané, ba aj citované v kánonických spisoch. Pre zaujímavosť: liturgický text: „Requiem aeternam...“ je prevzatý z 4Ezdr 2,34n a z kontextu 4Ezdr 2,36n je zas prevzatý úvodný spev na Turíce: „Accipite iucunditatem gloriae vestrae...“. Júdov list cituje dvakrát apokryfy: Nanebovzatie Mojžiša (Júd 9) a Knihu Henoch (Júd 14). Vg Sixto-Klementínska uvádza na konci SZ 3-4Ezdr a Manassesovu modlitbu.

Apokryfy tvoria významnú súčasť tzv. intertestamentárnej literatúry, do ktorej okrem apokryfov patria aj spisy napr. Filóna Alexandrijského, Jozefa Flávia a Qumránske spisy. Dnes je táto intertestamentárna literatúra predmetom pozorného štúdia, pretože vytvára istý spojovací článok medzi SZ- a NZ-knihami.

V terminológii katolíckych a protestantských autorov jestvuje nejednota: deuterokánonické knihy a časti SZ protestanti nazývajú apokryfmi a apokryfy protestanti nazývajú pseudoepigrafy. Je potrebné preto dať pozor najmä pri citáciách na túto diferenciu.

Historické apokryfy SZ:

- Kniha Jubileí alebo Mojžišova apokalypsa : prezentuje udalosti Gn a Ex rozdelené do 49 období každý po 49 rokov. Ide teda o 7-ročné týždne. Odtiaľ názov „Jubileá“. Kniha hovorí o mnohých zjaveniach, ktoré mal Mojžiš. Obsahujú priam zázračné a rozprávkové prvky. Je zachovaná v etiópskom a latinskom jazyku. Fragmenty boli nájdené aj v Qumráne. Kniha chce zdôrazniť Mojžišov zákon a zachovať ho nezmenený. Pochádza asi z 2. stor pr. Kr.

- 3Ezdr : takto je označená preto, aby nevznikla zámena s Ezdr (=1Ezdr) alebo Neh (= 2 Ezdr), ktoré sú kánonické. Obsahuje dejiny chrámu od Joziáša až po obnovenie chrámu po exile (7.- 5. stor pr. Kr.). Sekcia 3,1-5,6 je kompiláciou textov z kánonických kníh Krn, Ezdr, Neh. Kvôli tomu LXX prináša najskôr knihu [Esdra“ Aĺ (deuterokánonická) a potom [Esdra“ Bĺ (protokánonická kniha Ezdr + Neh). Kniha 3Ezdr pochádza pravdepodobne asi z roku 100 pr. Kr. a má asi semitský pôvod čo do originálnej reči.

- 3Mach : v starých kódexoch bola zaraďovaná za Machabejskými knihami, hoci o Machabejcoch nehovorí. Pojednáva o jednom zázraku: egyptský kráľ Ptolemaius IV. (221-205) nariadil, aby Îidia v Alexandrii boli zabití 500 slonmi. Ale slony Božím zásahom nemohli zabiť nikoho. Kniha bola zostavená v 1. stor. po Kr.

Prorocké apokryfy SZ:

- Henochova kniha (tzv. etiópsky Henoch) : ide o veľmi objemnú knihu, ktorá má 108 hláv. Siedmy predpotopný patriarcha prichádza k ľuďom po tom, čo mal špeciálne zjavenia a nebeské videnia. Videnia a zjavenia sa týkajú eschatologických vecí, budúceho súdu, osudu dobrých a zlých, eschatologického príchodu Mesiáša, zvaného „Vyvolený“ alebo „Syn človeka“, anjelov, dejín ľudstva od počiatku až k Mesiášovi, morálnych povzbudení.

Napísaná bola v 1. stor. pr. Kr. v nejakom semitskom jazyku, asi v aramejčine. Teraz je zachovaný iba v etiópskej reči, preto takýto názov.⁶⁵ Ale tento text obsahuje asi mnohé kresťanské interpolácie, zvlášť na miestach, ktoré sa týkajú Mesiáša. Kniha poskytuje poznatky o teológii, eschatológii a o mesianizme v judaistickom prostredí bezprostredne pred príchodom Ježiša. Mnohí autori túto knihu považujú za najvýznamnejšiu apokryfnú judaistickú knihu a to pre bohaté kultúrne a náboženské poznatky, ktoré Henochova kniha poskytuje. Aj cirkevní spisovatelia jej pripisujú veľkú hodnotu.

- 4Ezdr : hovorí sa tu, že Ezdráš mal prostredníctvom anjela Uriela 7 zjavení. Cieľom knihy je oživiť mesiášske očakávania. Predpovedá sa, že zlí nebudú môcť zvíťaziť nad vyvoleným národom a Mesiáš vyhubí všetkých nepriateľov. Pôvodne napísaný v nejakej semitskej reči, v 1. stor. po Kr. bol preložený do gréčtiny a potom do latinčiny. Text, ktorý je na konci vo Vg ako dodatok, je práve apokryf 4Ezdr; k pôvodnému textu sú tam však pridané kap. 1-2.15-16. Táto kniha sa tešila veľkej prestíži v prvých kresťanských storočiach.

- Sibyline proroctvá : sú to fiktívne proroctvá pripísané Sibyle. Sú aj judaistického aj kresťanského pôvodu. V zásade ide o teológiu dejín. Zlí budú porazení pri príchode Mesiáša, v kresťanskej časti knihy sa hovorí aj o živote a smrti Mesiáša. Celé dielo bolo pôvodne napísané v 14-tich knihách; dnes chýba 9. a 10. kniha. Neboli zostavené v jednej epoche. Najstaršie časti sú z 2. stor. pr. Kr. a najmladšie zas z 2. a 3. stor. po Kr.

Didaktické apokryfy SZ:

- Testamenty 12-tich patriarchov : sú to morálne ponaučenia zakladateľov 12-tich izraelských kmeňov. Okrem morálnych poučení text obsahuje aj mesiánske a eschatologické témy. Charakteristická je doktrína o dvoch Mesiášoch (vyskytla sa aj v qumránskej literatúre). Mnohé prvky sú poznačené aj kresťanskou doktrínou. Originálna reč bola semitská. Dnešný text je z 2. stor po Kr., ale je to už kresťansky rozšírený pôvodný text z 2.- 1. stor. pr. Kr.

- šalamúnove žalmy : ide tu o 18 žalmov, ktoré sa snažia imitovať Dávidove žalmy tak obsahom ako aj formou, literárnymi druhmi a frazeológiou. Autor prejavuje veľmi hlboký vzťah k zákonu a k mesiášskym nádejám. Doba kompozície je asi krátko po roku 63 pr. Kr., pretože naráža na okupáciu Jeruzalema Pompejom. Originálna reč bola hebrejčina alebo aramejčina; zachovali sa len preklady.

- šalamúnove ódy : je ich 42, oslavujú Ježiša, ktorý je tu nazývaný „Slovo“ a „Božia Múdrosť“. Nie je tu nič priamo proti viere, ale predsa sa zdá, že spis je inšpirovaný gnosticizmom. Obsah je ladený veľmi mysticky. Dielo bolo napísané v gréčtine v 2. stor. po Kr.

25. Apokryfy NZ: evanjeliá, skutky, listy, apokalypsy
Apokryfné evanjeliá:

- Evanjelium podľa Hebrejov alebo Evanjelium nazarejcov : je aramejský spis, veľmi podobný Mt-ev, ale má mnohé manipulácie v texte. Spomínajú ho mnohí cirkevní otcovia. Sv. Hieronym ho preložil do gréčtiny a potom do latinčiny. Vzniklo koncom 1. stor. a je najstarším apokryfným evanjeliom. Bolo veľmi rozšírené v hnutí nazarejcov.

- Jakubovo protoevanjelium: pripisuje sa Jakubovi, „bratovi Pána“; až v 16. stor. bolo nazvané „protoevanjelium“. Prvá časť (kap. 1-16) hovorí o Márii: mala rodičov Joachyma a Annu, 3-ročná bola obetovaná v chráme, kde ostala až do svojho 12. roku, potom sa vydala za Jozefa, veľmi starého, vdovca, ktorý už mal 4 deti („Ježišovi bratia“), krátko na to prijala Zvestovanie. Druhá časť (kap. 17-21) opisuje zázraky, ktoré sa stali pri narodení Ježiša a zdôrazňuje panenstvo Márie. Kniha sa končí (kap. 22-24) rozprávaním o masakre Neviniatok a o iných prípadoch Herodesovej krutosti.

Kniha neobsahuje nijaké heretické výpovede. Prejavuje sa v nej zjavná snaha uspokojiť ľudové očakávania poznať detailne život Márie a detstvo Ježiša. Podstatne kniha pochádza z 2. stor., je teda veľmi starobylá. Je výrazom úcty voči Panne Márii a je tiež dôkazom viery prvých kresťanov v panenstvo Panny Márie. Kniha mala veľký úspech. Napísaná bola v gréčtine, ale preložená bola do mnohých jazykov. Umenie prevzalo mnohé námety z tejto knihy a aj kresťanská liturgia napr. prevzala z nej titul sviatku: Obetovanie Panny Márie.

- Tomášovo evanjelium (izraelský filozof): hovorí o mnohých zázrakoch (všetky sú detské a čudné), ktoré údajne vykonal Ježiš ako chlapec. Jestvuje v dvoch gréckych verziách: 19 hláv (zázraky vo veku Ježiša 5-12 rokov) a 15 hláv (zázraky vo veku 5-8 rokov). Základ diela je z 2. stor., dnešná forma pochádza z 3. stor.

- Nikodémovo evanjelium : skladá sa z dvoch častí: Skutky Piláta (kap. 1-16; Nikodém hovorí o Ježišovom procese a o niektorých faktoch pri zmŕtvychvstaní) a Zostúpenie do pekiel (kap. 17-27; dvaja „očití svedkovia“ opisujú Ježišovo zostúpenie do predpeklia, pretože oni tam boli a potom spolu s Ježišom vstali z mŕtvych. Nikodémovo evanjelium je zo 4. stor.

- Tomášovo evanjelium : je to iné evanjelium než vyššie uvedené. Obsahuje 114 Ježišových výrokov. Pochádza z gnostickej knižnice, nájdenej roku 1945-1946 v Nag-Hammadi (= Kenoboskion) v Egypte.

Apokryfné skutky: sú veľmi početné. Jestvujú takéto legendárne životopisy takmer všetkých apoštolov. Niektoré z nich iste obsahujú aj historické prvky. Tak napr. máme Skutky Petra, Pavla, Jána, Ondreja, Tomáša, Filipa, Mateja, Bartolomeja, Tadeáša, Barnabáša, Marka, Timoteja.

- Skutky Petra : hovoria o dvoch epizódach:

-- víťazstvo Petra nad šimonom Mágom (v Ríme klamal ľud svojimi čarami, keď predvádzal lietanie, zásahom Petra ho Boh zrútil na zem a šimon Mág zomrel);

-- Petrovo martýrium (obsahuje známu scénu: Peter uteká z Ríma pred prenasledovaním. Stretol sa s Ježišom a pýta sa ho: „Quo vadis?“ Po Ježišovej odpovedi, že sa ide dať do Ríma ukrižovať, sa Peter vrátil a zomrel tam mučeníckou smrťou dolu hlavou).

Celá kniha je preniknutá gnostickými a enkratistickými (prehnaná abstinencia; pri Eucharistii predpisovali vodu namiesto vína) prvkami. Zostavené bolo v Malej Ázii v gréčtine okolo roku 200.

- Skutky Pavla : pozostávajú z troch spisov medzi sebou veľmi odlišných:

-- skutky Pavla a Tekly: Tekla bolo mladé dievča, stala sa horlivou kresťankou, urobila sľub panenstva a zázračným spôsobom unikla mnohokrát nebezpečenstvu smrti.

-- Pavlovo martýrium: legendárnym spôsobom (mnohokrát aj detským) opisuje Pavlovo umučenie a zázraky vykonané pri tej príležitosti.

-- List korintských presbyterov Pavlovi a list Pavla presbyterom do Korintu: dielo napísal istý presbyter z Malej Ázie vedený veľkým obdivom k Pavlovi. Tak píše Hieronym (De viris ill., 7). Pochádza asi z roku 200.

- Skutky Jána : hovoria o Jánovi v rôznych situáciách: o apoštoláte, efezskom pobyte, o zázrakoch a smrti Jána evanjelistu zvaného „presbyter“. Sú v nich prvky doketizmu, priscilianizmu a gnosticizmu. Kniha pochádza z 5. stor., ale jej podstatné prvky sú z 2. stor.

Apokryfné listy:

- List Ježiša Abgarovi : Abgar V. bol kráľom v Edesse. Pozval Ježiša, aby prišiel a uzdravil ho. Ježiš mu odpísal, že ľutuje, že nemôže osobne prísť do Edessy, ale že pošle svojho učeníka Tadeáša hlásať Evanjelium ľudu Edessy. List je v sýrčine a pochádza asi z roku 200. Zaujímavé je, že Euzébius (Hist. Eccl., I,13) považoval list za autentický.

- Pavlov list Korinťanom: rozpráva o dôležitých a špeciálnych otázkach doktrinálnych a disciplinárnych ako: proroci v Cirkvi, stvorenie sveta, záverečné zmŕtvychvstanie. Medzi sýrskymi a arménskymi cirkvami mal veľkú autoritu; napísaný bol okolo roku 200.

- Pavlov list Laodičanom: podáva všeobecné otázky, mnohé formulácie sú z listu Filipanom. Originál bol grécky, zostavený pred 4. stor., stratil sa. Jestvuje jeho latinský preklad sa nachádzal v mnohých latinských kódexoch 6. - 15. stor. Nemá nič spoločné s kánonickým listom Laodičanom, ktorý sa spomína v Kol 4,16.

- Pavlove listy Senekovi : je to celkove šesť skladieb, ktoré Apoštol píše slávnemu filozofovi Senekovi. Prejednávané sú otázky Pavlovej konverzie, štýlu jeho listov, Nerónovho prenasledovania a evanjelizácie Seneku, ktorý sa obrátil na kresťanstvo. Listy boli napísané po latinsky. Pred rokom 400 nie je o nich zmienka.

Apokryfné apokalypsy:

- Petrova apokalypsa: opisuje radosť a blaženosť spasených v nebi a trápenie odsúdených v pekle. Mnohé doktrinálne elementy sú prevzaté z judaistickej apokalyptiky. Muratoriho kánon menuje túto knihu vedľa kánonickej Apokalypsy. Klement Alexandrijský napísal k nej komentár. Kniha pochádza z prvej pol. 2. stor.

- Pavlova apokalypsa: podobá sa na predchádzajúcu apokalypsu, ale jej štýl je viac poetický. Apoštol dostal od Ježiša poslanie kázať o obrátení tým, že mal poukazovať na ukrutné tresty, ktoré budú musieť podstúpiť tí, ktorí sa vzpierajú obráteniu. Krátko sa hovorí aj o sláve raja.

Dielo pochádza z doby krátko po roku 200, napísané bolo v gréčtine a potom okolo roku 380 bolo zas prepracované; táto druhá verzia v latinčine (z 5. stor.) sa veľmi rozšírila na Západe.

- Tomášova apokalypsa: Tomášovi zjavil Ježiš mnohé detaily konca sveta. Zvlášť sú zdôraznené napomínajúce znamenia univerzálneho súdu. V istých bodoch badať omyly priscilianistov a manichejcov. Dielo bolo zostavené po latinsky v 5. storočí.