Anton tyrol

„Inspiratio est influxus psychicus, supernaturalis, charismaticus, quo Deus, auctor principalis, facultates hagiographi, auctoris instrumentalis, transeunter elevat et applicat (intellectum illuminando, voluntatem movendo, ceterasque potentias dirigendo), ut hagiographus ea omnia, eaque sola recte mente concipiat, fideliter conscribere velit et apte infallibili veritate exprimat, quae et quomodo Deus suo nomine scribi et Ecclesiae tradi vult.“¹⁴

Dr. Mikuláš Stanislav definoval a komentoval inšpiráciu takto: „Inšpirácia je nadprirodzené a charizmatické (mimoriadne milostné obdarovanie na osoh iných) ovplyvnenie, ktorým Boh, hlavný autor Svätého písma, si tak podriadil, vyzdvihol a použil duševné schopnosti svätopiscove, že svätopisec len to všetko a výlučne to mysľou pojal, len to chcel napísať a aj verne napísal, čo Boh chcel, aby sa napísalo a Cirkvi oznámilo. - Z toho vyplýva, že hlavným autorom Písma je Boh, vedľajším svätopisec. Pri písaní kníh totiž hlavným je úsudok o veci a tuná tento úsudok je Boží. Boh, pravda svojou milosťou, tak vplýva na druhoradého autora, že nenarušuje jeho slobodné bádanie, zbieranie materiálu (látky), ale druhoradý autor robí o veci úsudok vo svetle Božieho úsudku o tej-ktorej veci“(Kniha života, str. 16).¹⁵

Všetky tri definície vychádzajú z dovtedy užívaných kategórií a posledné dve zas majú svoj základ v texte z encykliky Providentissimus. Podobná je aj definícia II. vat. koncilu:

„Na napísanie posvätných kníh Boh si vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti, účinkujúc on sám v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo on sám chcel“ (Dei Verbum, 11).

Veľmi dôležitý je aj 12. bod tejto konštitúcie, kde sa hovorí o literárnych druhoch:

„Keďže však vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, aby vysvetľovateľ Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť ich slovami. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy.“

A) Vplyv inšpirácie na intelekt a jeho dôsledky: svätopisec vo veci napísania nejakých faktov musel urobiť dva úsudky o týchto faktoch: teoretický (o pravde faktu) a praktický úsudok (o vhodnosti napísať ich). Ak by chýbal čo len jeden úsudok, myšlienky by neboli „jeho“ alebo napísanie by nebolo z jeho iniciatívy, ale z vôle niekoho iného. K tomuto dvojitému úsudku potreboval svätopisec osvietenie intelektu o pravde veci a pohnutie intelektu o vhodnosti napísať pravdu veci. Inšpirácia sa vzťahuje aj na jednotlivé slová (verbálna inšpirácia), nielen na jednotlivé idey.¹⁶

To, že človek je nástrojová príčina znamená, že všetko, čokoľvek konal, sa podriaďuje inšpirácii, ale inšpirácia neruší slobodu človeka. Milosť inšpirácie rešpektuje všetky schopnosti svätopisca, aj jeho slobodu. Dôkazom toho je výrazová rôznosť reči, štýlu, slovníka atď u rôznych inšpirovaných autorov.

Zbieranie myšlienok (acceptio rerum), nad ktorými svätopisec urobí dvojaký úsudok, nemusí byť nutne Božieho pôvodu. Stačí dvojitý úsudok o tom, že idey sú pravdivé a že môžu byť napísané. Takto robili mnohí autori v SZ a NZ (1Kr 11,41; 14,29).

V Biblii sa nachádzajú mnohé literárne druhy. Pod literárnym druhom sa rozumejú rôzne formy a spôsoby písania používané všeobecne medzi autormi určitej epochy alebo oblasti, vyjadrujúce určité typy medziľudskej komunikácie. Literárnym druhom môže byť aj jediná veta, ale obyčajne sa tým myslí určitý širší útvar. Dobrým poznaním literárneho druhu sa získa dobrý predpoklad na pochopenie zámeru ľudského autora s nejakým konkrétnym úryvkom textu SP. Kritika literárneho druhu je jedným z dôležitých krokov pri uplatňovaní historicko-kritickej metódy v exegéze SP. V tomto storočí boli objavené mnohé antické texty a štúdium ich literárneho druhu veľmi pomohlo osvetliť aj biblické texty, takže táto otázka má teraz v biblickej vede zvláštny význam.

Z toho potom vyplýva určitá väzba literárneho druhu a inšpirácie. Navonok sa svätá kniha ničím nelíši od bežných kníh svojej doby (reč, štýl, obrazy, slovník...), ale pod vplyvom inšpirácie vzniká kniha odlišná od každej inej, kniha jedinečného a vyššieho druhu. Vzťah medzi inšpiráciou a prítomnosťou literárnych druhov v Biblii je veľmi výstižne vyjadrený v encyklike Pia XII. Divino afflante Spiritu (EB 556-560).

Vzhľadom na literárne druhy treba mať na pamäti niektoré normy:

- inšpirácia pripúšťa akýkoľvek literárny druh okrem takého, ktorý by odmietal svätosť a pravdivosť Boha,

- literárny druh nemôže byť stanovený a priori; ale iba po dôkladnom porovnaní s antickými orientálnymi literatúrami,

- každý literárny druh má svoju vlastnú pravdu, totiž vlastný spôsob jej vyjadrenia (ináč ju vyjadruje rozprávka a ináč dramatický dialóg...).

B) Vplyv inšpirácie na vôľu hagiografa: aj úkon vôle svätopisca je ovplyvnený charizmou inšpirácie. Toto rozhodnutie vôle však môže byť prozreteľnostne sprevádzané aj inými ešte ďalšími vonkajšími dôvodmi (napr. žiadosťou komunity o napísanie Evanjelia alebo listu, či situácia v tej-ktorej náboženskej obci atď). Toto všetko neruší inšpiráciu, ale ju podporuje.

C) Vplyv inšpirácie na vykonávacie schopnosti hagiografa počas zostavovania knihy: počas zostavovania knihy pracujú exekutívne schopnosti svätopisca (pamäť, fantázia) a jeho fyziologické schopnosti (nervový systém atď.). Aj pri práci týchto schopností sa vyžaduje pohnutie Duchom Svätým. Nemusí to byť nové pohnutie, ale musí to byť pohnutie stále, až kým je zostavenie knihy skončené, aby toto všetko bolo bez chyby.

Toto trojité pôsobenie inšpirácie (na intelekt, na vôľu a na schopnosti) je prechodné, nie habituálne. Je totiž dané pre určitý cieľ, ktorý keď je splnený, inšpirácia prestáva. Je to nadprirodzený vplyv v prísnom slova zmysle. Nie je totiž potrebný pre prirodzené zostavenie knihy. Ale keď účinkuje inšpirácia, ľudský autor koná nadprirodzený skutok, ktorý presahuje jeho prirodzené schopnosti. Konečne, definícia Providentissimus to vyjadruje veľmi jasne a vyššie uvedená odvodená definícia autorov Höpfl-Gut tiež. Encyklika Spiritus Paraclitus (EB 448) má podobnú formuláciu.

D) Zvláštne prípady inšpirujúceho vplyvu: tu stačí dodať, že inšpirácia sa vzťahuje aj na tých, ktorí do textu dodali nejaký verš alebo menší úsek. Všetci títo anonymní ľudskí autori sú skutočnými svätopiscami. Iný je však prípad „sekretára“, ktorý text iba písal diktovaním inšpirovaného autora (ako napr. Baruch, ktorému diktoval Jeremiáš [Jer 36,4.18.32]). Zásada je taká, že sekretár nie je inšpirovaný. Avšak aj on v určitom zmysle a v určitej miere má účasť (participuje) svojimi vykonávacími schopnosťami na inšpirácii vykonávacích schopností inšpirovaného autora. Niečo podobné je aj s redaktorom, ktorý prináša svoj osobný príspevok rozumu, vôle a iných schopností v kompozícii knihy. Aj redaktor má účasť na inšpirujúcom vplyve na autora, a to do takej miery, v akej pomáha inšpirovanému ľudskému autorovi knihy. Posledný zvláštny prípad inšpirácie je otázka, či inšpirovaný autor alebo jeho čiastočný účastník musel nevyhnutne vedieť o svojej inšpirácii alebo o účasti na nej. Autori odpovedajú, že to nebolo nevyhnutne potrebné. Dôvodom na takúto odpoveď je encyklika Divino afflante Spiritu, v ktorej Pius XII. podčiarkol, že Boh blahosklonne zostúpil až na úroveň úplne podobnú nám ľuďom vo všetkom okrem omylu (Dei sygkatábasis - condiscendentio) (EB 559, porov. Dei Verbum, 13).

Sú tu ešte tzv. odvodené alebo konkrétne prípady: prekladatelia LXX boli inšpirovaní, alebo nie? Sú tu dva elementy: 1. apoštoli citovali LXX ako inšpirovaný text. 2. prekladatelia LXX nechceli písať nový text, ale aj keď neprekladali doslova, chceli vyjadriť (tou nedoslovnosťou) bohatstvo inšpirovaného hebrejského textu. Preto ich pozícia sa rovná pozícii účastníka na inšpirácii plného ľudského inšpirovaného autora.

Ak ľudský autor napíše: „ja pochybujem“ alebo Kristovi nepriatelia prehlásili: „hoden je smrti“, je to inšpirované? Odpoveď: Inšpirovaný autor chcel týmto vyjadriť Božie slovo, a to je nepochybné. Teda: pochyboval alebo mýlil sa človek, a nie Boh.

E) Či a ako sa každá biblická výpoveď môže volať „Božie slovo“: inšpirácia akceptuje všetky a rôzne formy ľudskej reči. Potom následne vzniká problém, nakoľko je Božie slovo „prítomné“ v rôznych biblických vyjadreniach. Platia tu niektoré dištinkcie:

- všetky biblické vety ako také sú Božím (napísaným) slovom. Avšak treba rozlišovať vety, ktoré sú vetami ako takými vnútorne - materiálne (intrinsecamente) a ktoré sú nimi navonok - formálne (estrinsecamente). Biblické vety vo svojom vnútornom (materiálnom, čiže obsahovom) charaktere nie sú nevyhnutne Božím slovom a vety vo svojom vonkajšom charaktere sú nevyhnutne Božím slovom. Napr. Mt 26,66: „Oni odpovedali: «Hoden je smrti!»„ Toto súvetie je svojím vonkajším charakterom Božím slovom, pretože ako také je aj úmyslom svätopisca. Keďže Boh účinkuje cez vôľu svätopisca, Božie slovo je práve toto. Autor totiž nechcel povedať, že Kristus je hoden smrti, ale že to povedali jeho nepriatelia.
9. Pravda Písma a sociálne dimenzie inšpirácie
Hlavnou témou v otázke inšpirácie v XVII. a XVIII. stor. bola otázka božského charakteru posvätných kníh. V XIX. stor. sa akcent otázok trochu posunul smerom k pravdivosti posvätných kníh alebo ich neomylnosti, ako sa vtedy hovorilo.

Od najstarších čias boli vznášané niektoré námietky na pravdivosť Biblie (Celsus, Porfirius). Cirkevní otcovia sa potom snažili vysvetliť všetky zdanlivé protirečenia v SZ a NZ alebo medzi evanjeliami navzájom (Origenes: Contra Celsum, Augustín: De consensu evangelistarum). Tomáš je známy tézou: „Quidquid in Sacra Scriptura continetur verum est“. Až do r. 1600 však chýbalo určité technické spracovanie tejto otázky a dovtedy sa iba zdôrazňovalo, že inšpirácia má ako svoj dôsledok neomylnosť. Avšak rozvoj prírodných vied priniesol mnohé námietky na posvätné texty (napr. problém Galilea) a vystupňoval situáciu do dramatických rozmerov. Tak tomu bolo aj v prípade historických vied. Prvou reakciou na tieto námietky bola snaha zužovať rozsah inšpirácie na doktrinálne otázky (H. Holden), ale proti tomu stálo správne tvrdenie, že inšpirácia sa vzťahuje na všetko, aj na najmenšie veci. S iným pokusom prišiel Salvatore di Bartolo, ktorý chcel zúžiť na minimum inšpiráciu v nenáboženskom poriadku vecí.

Pomerne veľa stúpencov si získala teória, ktorú priniesol Mons. D'Hulst. Podľa neho sa inšpirácia vzťahuje na všetko, ale sa nevzťahuje na každé rozprávanie (na každú naráciu). Neomylnosť sa - podľa teórie D'Hulsta - vzťahuje iba na veci, ktoré sa týkajú viery a mravov. Ostatné, prípadne aj mylné veci sú už iba akoby vo vleku doktríny a omyl by rušil inšpiráciu iba v prípade, keby ho bolo možné pripočítať Bohu.

Lenže takýmto vysvetlením hrozila istá dichotomia pravdy (náboženská - nenáboženská), ktorou dichotomiou sa popiera totalita inšpirácie, a teda prijatia ľudského autora za nástroj Boha. V takejto situácii encyklika Providentissimus pripomenula základné požiadavky, na ktorých spočíva interpretácia Písma. Situáciu nebolo možné riešiť obracaním pozornosti na to, pre čo Boh niečo povedal, a nie na to, čo povedal cez inšpirovaného autora (EB 124). Vari najdôležitejším pozitívnym kritériom na riešenie ťažkostí bola zásada, že pre skutočnosti fyzického poriadku sa môže tvrdiť, že autor ich opísal tak, „ako to niesol vtedajší jazyk“ (EB 121), teda bez toho, aby autor chcel poučovať o vnútornom stave vecí. Celý tento problém dostal v dejinách biblickej vedy názov „questio biblica“. Pod tým sa rozumeli všetky zdanlivé protirečenia v Biblii. Keď sa na námietky zo strany prírodných vied podarilo odpovedať vyššie uvedeným argumentom, prišli zas ďalšie otázky nastolené historickými vedami. V tejto veci boli navrhnuté niektoré riešenia. Najhlavnejšie:

a) limitácia neomylnosti: F. Girard (obnoviteľ mienky Mons. D'Hulsta) zužoval neomylnosť na veci viery a mravov. To je ale neprijateľné, odsúdila to enc. Providentissimus a potom znovu aj enc. Spiritus Paraclitus (1920).

b) historické zdanlivosti: predstavitelia M.-J. Lagrange a F. von Hummelauer tvrdili, že ľudský biblický autor podával nejaký fakt tak, že neopisoval vnútornú podstatu, ani objektívnu realitu veci, ale opisoval vec tak, ako o nej zmýšľal ľud, pretože hagiograf bol jeden z ľudu. Ale aj táto teória bola odmietnutá (Benedikt XV. enc. Spiritus Paraclitus, EB 457), pretože mýlne predpokladá identitu medzi opisom nejakého vedeckého fenoménu a medzi rozprávaním o nejakej udalosti. Totožnosť tu jednoducho nie je.

c) naratívne literárne druhy nie prísne historické: autorom tohto pokusu vysvetliť problém bol H. von Hummelauer. On a jeho exegetický prúd prišiel s tvrdením, že niektoré biblické rozprávania nepatria k prísne vedeckému literárnemu druhu. Jeho veľkou zásluhou pre biblickú vedu bolo, že zdôraznil dôležitosť štúdia rôznych literárnych druhov. Ale čiastočný omyl týchto priekopníkov literárnych druhov bol v tom, že naráciu nepovažovali za historický literárny druh a ďalej v tom, že túto teóriu praktizovali v exegéze. V praxi to potom malo také dôsledky, že z Biblie sa pomaly začal eliminovať naratívny prísne historický literárny druh, teda dosiahol sa opačný efekt, než aký sa očakával. Na problém upozornil aj pápež Pius XII. v enc. Divino afflante Spiritu (EB 558).

d) implicitné citácie: teóriu vypracoval hlavne Prat. Tvrdil, že keď hagiograf cituje niekoho implicitným spôsobom, neručí za pravdivosť tej narácie a neberie ju ako svoju. A práve tu je omyl teórie. Autor si naráciu v takomto prípade prisvojí. Opak musí byť dokázaný. Biblická komisia odmietla podobné vysvetľovania 13. 2. 1905 (EB 160).

Aká je dnešná situácia v questio biblica? Z veľkej časti je problém vyriešený. Dosiahlo sa to prehĺbením poznania literárnych druhov a tiež vďaka mnohým archeologickým objavom a porovnávaním literárnych druhov u národov, ktoré žili v kontakte s hebrejským ľudom. Biblické narácie sú totiž oveľa presnejšie čo do historicity ako narácie u ostatných národov.

Dnešné riešenia „biblickej otázky“:

a) determinácia literárneho druhu a pravda Písma: pre presné poznanie literárneho druhu je potrebné zohľadniť fakt, že úsudok pravdy alebo nepravdy v ňom sa musí vidieť v celku literárneho druhu, a nie v jednotlivých elementoch; tie môžu byť aj nepravdepodobné. Tento celkový súd inšpirovaného autora sa pozná z porovnania reality (ktorú chce autor zdôrazniť) s výrazovým spôsobom (=literárnym druhom) textu. Práve preto posledné pápežské a koncilové biblické dokumenty povzbudzujú hlbšie študovať otázku literárnych druhov, aby čitatelia alebo vysvetľovači SP vedeli presne spoznať úmysel posvätného autora svätých kníh. Dei Verbum to vyjadruje veľmi stručne, ale presne: „... načim venovať náležitú pozornosť oným zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopiscových, ako aj na spôsoby, ktoré sa v tej dobe používali vo vzájomných ľudských stykoch“ (bod 12). Každé slovo tu má svoju váhu a svoju oblasť na bádanie...

b) úmysel autora: treba tu rozlišovať tri elementy: formálny objekt úsudku, stupeň tvrdenia a spôsob tvrdenia biblického ľudského autora o nejakom fakte. (Totiž ináč sa díva na vec básnik a ináč filozof...);

c) dejiny spásy a pravda Písma: toto riešenie chce poukázať na zásadu, že základom všetkého hodnotenia má byť hlavný „smer“ biblickej pravdy. Vyjadruje to citát z 2Tim 3,15: „Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi“. Tomáš to vyjadril veľmi presne: „všetko, čo sa týka spásy“. A sv. Augustín: „Duch nás nechcel poučiť o tom, ako vyzerá nebo, lebo to sa netýka spásy.“

Už spomínané delenie na veci viery a mravov a nenáboženské bolo preto odmietnuté, že zavádzalo akési umelé delenie do Biblie a to by znamenalo limitáciu inšpirácie. I. de la Potterie poznamenáva, že pravda Svätého písma musí byť vždy zvažovaná v zornom uhle zjavenia Božieho plánu spásy, čiže dejín spásy. Nejedná sa teda o jednotlivé náboženské pravdy v Biblii, ale o jednu pravdu v poriadku spásy prítomnú všade v Písme. Preto z tohto zorného uhla všetko v Biblii je slobodné od omylu. Potiaľ de la Potterie.¹⁷

V tomto pohľade možno povedať s istotou, že všetko, čo inšpirovaný autor chcel dať do textu, že to chcel aj Duch Svätý (porov. Dei Verbum, 11). Preto je pravda, že v SP nemôže byť formálny omyl; totiž Boh je pravda sama a nevyhnutne môže učiť len pravdu. V SP nemôže jestvovať špekulatívny omyl (proti pravde), ani praktický omyl (proti svätosti, čiže úplnej dobrote). Tieto konklúzie je možné aplikovať na vedecké fakty:

- vedecké fakty v Biblii nemožno vysvetľovať ako isté, ak tieto fakty sú napísané iba ako mienka alebo pravdepodobnosť;

- Biblia nevysvetľuje vnútornú sústavu vedeckých fenoménov. Augustín: „Pán chcel mať kresťanov, a nie matematikov (De actis cum Felice Manichaeo, I,10: PL 42,525);

- Biblia opisuje navonok viditeľné prvky vedeckých javov (porov. Gn 1,16; Lv 11,6 atď.).

Aplikácia na historické fakty: Aby sa nejaká naratívna stať zo SP mohla považovať za nevyhnutne pravdivú, musia byť splnené dve podmienky:

- aby z kontextu vyplývalo, že ide o „historické“ rozprávanie, nie napr. o parabolu. Pod históriou treba rozumieť nielen presnosť rozprávaných faktov, ako sa odohrali, ale aj to, že autor chcel vyjadriť to a práve iba to. Aj tu však môžeme rozlišovať niekoľko druhov ako stupne historickej pravdivosti: historický román (detaily aj vymyslené), parabola (história je v nich iba pravdepodobná), bájka (narácia vymysleného faktu);

- aby Biblia považovala za svoju túto rozprávanú historickú naráciu (nestačí ju len reprodukovať alebo pripísať inému).

Svätému písmu musíme prisúdiť celkovú dobrotu. V pohoršujúcich faktoch, ktoré Biblia uvádza, nemožno vidieť omyl, ani schvaľovanie od autora toho, čo nejaká biblická postava koná. Proti tejto požiadavke sa zdajú byť vážne námietky v týchto prípadoch:

A) rozprávania poznačené krutosťou: ľudská krutosť je opisovaná obyčajne s výčitkou autora. Tu nemôže byť ťažkosť. Problém je, ak sa impulz ku krutosti pripisuje Bohu. Isté je, že tu sa neopisuje historická pravda, pretože pohanské kanaánske národy tu neboli vykynožené nejakým jedným útokom zo strany židov. Dokazuje to archeológia. Pritom treba rešpektovať mentalitu vtedajších čias, kedy krutosť nebola braná s toľkou jemnocitnosťou, ako je tomu dnes. Okrem toho hlavný argument, ktorým sa podopiera neomylnosť Biblie je ten, že Božie zjavenie bolo progresívne a treba ho chápať vo svetle jeho postupného smeru k evanjeliovým vrcholom.

B) rozprávania škandalóznych faktov: treba vidieť, že rozprávanie ešte nie je schválenie. Ale aj rozprávanie škandalózneho faktu (výslovne alebo mlčky odmietaného zo strany biblického ľudského autora) môže byť dobrým príkladom pre čitateľa, aby sa vo svojom duchovnom úsilí o spásu (hlavný cieľ!) podobných vecí vystríhal.

C) preklínania (imprekácie): 1. preklínania nespravodlivých boli natoľko etické, nakoľko sa zameriavali na spravodlivú odplatu za ich skutky; 2. v duchu SZ „oko za oko...“ sentimenty spravodlivej odplaty za zlo boli dovolené; 3. preklínania vyslovené počas modlitby boli pochopiteľné, lebo vtedy človek často menil svoju pozíciu za Božiu a také preklínania treba chápať ako želanie, aby už nejestvovali Boží nepriatelia; 4. prenasledovaný spravodlivý bol často predobrazom trpiaceho Krista a preklínania sú takto predpoveďou trestu tým, ktorí budú nepriateľmi Krista; 5. aj tu treba zohľadniť progresívny charakter zjavenia, preto nemôžeme od SZ-postáv vyžadovať lásku k blížnemu v NZ-zmysle.

Môžeme uzavrieť, že všetky úsudky Biblie na praktickom poli sú etické, čiže zhodné s pravidlom správneho konania, hoci nie vždy sú najdokonalejšie.

Sociálne a ekleziálne dimenzie inšpirácie: Dom Charlier požadoval, aby sa štúdium Biblie konalo vždy v kontexte prostredia, v ktorom Biblia vznikala.¹⁸ Túto požiadavku podrobne rozvíja Karl Rahner na špeciálny prípad prvotnej Cirkvi. SP je podľa neho fundamentálny konštitutívny element Cirkvi. Boh je autorom Písma, nakoľko chce formálne prvotnú Cirkev s jej podstatným konštitutívnym elementom, ktorým je Písmo.¹⁹ S ďalšími cennými postrehmi k tejto téme prišli: Y. Congar, P. Grelot, M. Adinolfi a ďalší. Ich poznámky však majú zatiaľ charakter jednotlivých mienok a neboli ešte spracované do systému. Jedno však už majú spoločné: inšpiráciu nemožno chápať v kolektívnom zmysle celej kresťanskej komunity. Totiž zdôraznenie ekleziálnej dimenzie inšpirácie ešte neznamená, žeby bola kolektívne inšpirovaná celá komunita kresťanov. Každé prehĺbenie tejto otázky sa musí zakladať na učení enc. Providentissimus, ktorá je jednoznačná.
10.Tematická syntéza traktátu o inšpirácii
Traktát o inšpirácii bol spracovaný podľa požiadaviek II. vatikánskeho koncilu (Optatam totius, 16), čiže vychádzal z biblických textov a sledoval prínos cirkevných otcov, a potom nasledujúcich generácií veľkých teológov. Je však možné sledovať túto tému aj podľa jednotlivých tematických celkov v nasledovnom poriadku:

I. Existencia inšpirácie

Doktrína o Božom slove, o inšpirovaných prorokoch a o svätej knihe Starého zákona

Inšpirácia v hlásaní Ježiša a apoštolov (zvlášť 2Tim 3,16 a 2Pt 1,20-22)

Inšpirácia u apoštolov a apoštolských Otcov

Inšpirácia u Otcov od III. stor.

Existencia inšpirácie v učení Magistéria
II. Povaha inšpirácie

A. Učenie Magistéria

B. Vysvetlenia teológov: sv. Tomáš

potridentskí teológovia

teológovia po I. vat. koncile

C. Výklad doktríny:

1. Boh autorom SP

2. Písmo Božím diktátom

3. Zjavenie a inšpirácia

4. Posvätný autor Božím nástrojom

5. Psychológia inšpirovaného autora

Teoretický a praktický úsudok

Vplyv inšpirácie na intelekt

Vplyv inšpirácie na vôľu

Vplyv na vykonávacie schopnosti

Zvláštne prípady inšpirujúceho vplyvu

III. Kritérium inšpirácie

Úplné kritérium a kritériá parciálne alebo nedostatočné

IV. Rozsah inšpirácie

Tradícia a Magistérium o totálnom rozsahu inšpirácie

Či a ako sa každá biblická výpoveď môže nazývať „Božie slovo“
V. Dôsledky inšpirácie

A. Biblia obsahuje Božie zjavenie bez omylu

1. Doktrína Magistéria a učenie Otcov

2. Dejinné črty problému pravdy Písma

Odporcovia neomylnosti v dávnej minulosti

„Biblická otázka“

Dejinné zdanlivosti

Naratívne druhy nie prísne historické

Implicitné citácie

3. Pozitívne riešenie problému:

Literárne druhy

Úmysel autora

Dejiny spásy a pravda Písma

Vzťahy medzi Bibliou a vedou

Vzťahy medzi Bibliou a dejinami

B. Dobrota v praktickom učení Biblie

Problém rozprávaní o krutosti a škandalóznych faktov

Preklínania

C. Inšpirácia a komunita
II. TRAKTÁT: KÁNON SVÄTÉHO PÍSMA
11. Úvodné poznámky: pojem a kritérium kanonicity, proto- a deuterokánonické spisy
Pod výrazom „biblický kánon“ sa rozumie úplný zoznam kníh, ktoré tvoria Bibliu, čiže kompletný katalóg inšpirovaných spisov. Slovo „kánon“ pochádza z gréckeho kanon, čo v prvom rade znamená kmeň trstiny; odvodene potom trstina slúžila ako miera na meranie dĺžky; znamená to teda aj mieru, z ktorej je odvodená určitá „determinácia“, čiže „regula, norma“. Takto potom hovoríme o cirkevných kánonoch, pretože v nich sú cirkevné normy, alebo hovoríme o „omšovom kánone“, pretože obsahuje normy, podľa ktorých sa má postupovať pri slávení Eucharistie. Niekde ešte jestvujú kanonici, ktorí žijú podľa určitých noriem alebo regúl kolektívneho náboženského života, alebo ich služba je chápaná ako kolektívne doplnenie kultu. „Kanonizovať nejakého svätého“ znamená vpísať jeho meno do kánona - zoznamu svätých, čiže do zoznamu tých hrdinských osôb, život ktorých slúži ako „norma“ správania sa ostatných veriacich.

Zoznam všetkých inšpirovaných kníh sa nazýva „kánon“ pre rôzne dôvody:

- pretože ide o determináciu niečoho z cirkevnej tradície a z tradície cirkevného Magistéria,

- pretože takto môžu veriaci rýchlo rozoznať nejaký inšpirovaný spis od neinšpirovaného (stačí vedieť či je alebo nie je v zozname inšpirovaných spisov),

- pretože takto majú veriaci v takomto katalógu „regulu“ alebo „normu“ viery a mravov, keďže tu ide o spisy, ktoré majú Boha za autora a sú teda prameňom Božieho zjavenia.

Biblické spisy proto- a deuterokánonické: Protokánonické sú tie biblické spisy, ktoré boli vždy a v každej kresťanskej komunite prijímané za inšpirované, čiže tieto spisy boli vždy a všade v kánone. Naopak, deuterokánonické spisy sú tie, nad inšpiráciou ktorých boli niekedy alebo v niektorých kresťanských komunitách pochybnosti, inými slovami: tieto spisy neboli vždy a všade v kánone. Termíny „protokánonický“ a „deuterokánonický“ teda neznamenajú inšpiráciu „prvého stupňa“ a „druhého stupňa“; naopak, označujú spisy rovnako inšpirované. Deuterokánonické spisy sú:

- pre SZ: sedem kníh: 4 historické (Tob, Jdt, 1,2 Mach); jedna prorocká (Bar + list Jer); 2 sapienciálne (Eccli a Múd);

a tri sekcie v protokánonických knihách: Est 10,4 - 16,24; Dan 3,24 - 90; Dan 13-14.

- pre NZ: sedem kníh: 6 listov (Hebr, Jak, 2 Pt, 2 a 3 Jn, Júd) a Apk.

Terminológia výrazov „protokánonický“ a „deuterokánonický“ je pomerne nová, bola zavedená v 16. stor. (tal.: Sisto Senese †1569). Zo starších čias protokánonickému zodpovedal výraz homologoumenoi, čiže jednoznačne prijaté) a deuterokánonickým spisom zodpovedal výraz antilegomenoi, (čiže protirečivé) alebo amfiballomenoi (čiže diskutované).

Židia nepripúšťajú inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ. Pokiaľ ide o NZ, židia samozrejme neprichádzajú do úvahy. Protestanti nepripúšťajú inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ. Tieto knihy SZ protestanti nazývajú apokryfy. [Apokryfy sú však knihy, ktoré sú len podobné inšpirovaným knihám, ale v skutočnosti nie sú inšpirované]. Pokiaľ ide o NZ, protestanti nazývajú 7 deuterokánonických kníh tým istým výrazom ako aj katolíci (=deuterokánonický) a priznávajú ich inšpiráciu.

Kritérium kanonicity: nejaký spis je inšpirovaný, ak patrí do kánona, teda ak je uznaný za inšpirovaný. Kánon nie je totiž nič iné ako zoznam inšpirovaných spisov. Pre dokázanie inšpirovanosti toho-ktorého spisu je však potrebné špeciálne zjavenie. Ale celé zjavenie keďže je obsiahnuté v inšpirovaných knihách SP a v Tradícii, pre dokázanie autenticity sa nemôže vychádzať zo samotného textu kníh SP, pretože by sme upadli do začarovaného kruhu. Preto pri dokazovaní autenticity treba absolvovať tradičné sledovanie pozícií Magistéria vo vzťahu ku kánonu, potom treba skúmať božsko-apoštolskú tradíciu vo vzťahu ku kánonu a zo vzájomného porovnania postojov sa ukáže, že Magistérium je vernou ozvenou tradície.

Keďže v otázke protokánonických kníh nikdy neboli vážne ťažkosti, treba si všímať zvlášť deuterokánonické spisy, kanonicita ktorých bola niekedy v priebehu stáročí spochybnená alebo popieraná židmi alebo protestantmi, alebo dokonca niektorými cirkevnými autormi.

12. Učiteľský úrad Cirkvi a kánon kníh Svätého písma
Vo veci kánona jestvuje zo strany Magistéria jedna definícia - tridentská - a niekoľko vyhlásení.

Tridentská definícia kánona: Tridentský koncil na svojej 4 sesii roku 1546 slávnostne definoval kánon vo svojom dekréte „Decretum de canonicis Scripturis“, kde sa o. i. píše:

„Sacrorum vero librorum indicem (Sancta Tridentina Synodus) huic decreto adscribendum censuit, ne cui dubitatio suboriri possit, quinam sint, qui ab ipsa Synodo suscipiuntur.

Sunt vero infrascripti: Testamenti Veteris: Quinque Moysis, id est Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium; Iosue, Iudicum, Ruth, quattuor Regum, duo Paralipomenon, Esdrae primus et secundus, qui dicitur Nehemias, Tobias, Iudith, Esther, Iob, Psalterium Davidicum centum quinquaginta psalmorum, Parabolae, Ecclesiastes, Canticum Canticorum, Sapientia, Ecclesiasticus, Isaias, Ieremias cum Baruch, Ezechiel, Daniel, duodecim prophetae minores, id est: Osea, Ioel, Amos, Abdias, Ionas, Michaeas, Nahum Habacuc, Sophonias, Aggaeus, Zacharias, Malachias; duo Machabaeorum, primus et secundus.

Testamenti Novi: Quattuor Evangelia, secundum Matthaeum, Marcum, Lucam, Ioannem; Actus Apostolorum a Luca Evangelista conscripti; quattuordecim epistolae Pauli Apostoli: ad Romanos, duae ad Corinthios, ad Galatas, ad Ephesios, ad Philippenses, ad Colossenses, duae ad Thessalonicenses, duae ad Timotheum, ad Titum, ad Philemonem, ad Hebraeos; Petri Apostoli duae; Ioannis Apostoli tres; Iacobi Apostoli una; Iudae Apostoli una, et Apocalypsis Ioannis Apostoli.

Si quis autem libros ipsos integros cum omnibus suis partibus prout in Ecclesia catholica legi consueverunt et in veteri vulgata latina editione habentur, pro sacris et canonicis non susceperit... anathema sit“ (EB 57-60).

Poznámky k tridentskému dekrétu:

a) Nie je nijaká diferencia medzi proto- a deuterokánonickými knihami. Navyše, tieto dve skupiny spisov sú včlenené vzájomne v jednom zozname v pomiešanom poriadku, čo dokazuje pôvodný názor o ich rovnakej inšpirácii.

b) Hovorí sa o biblických knihách, ktoré sa nachádzajú vo Vulgáte. Vulgáta je tu spomínaná ako porovnávací termín, totiž v zmysle juridickom, a nie kritickom. Cirkev na koncile dobre vedela, že Vulgáta aj vo svojom najpresnejšom vydaní obsahovala určité nepresnosti a interpolácie. Ale použitím tohto výrazu chcela povedať asi toto: za inšpirované sa považujú všetky tie knihy, ktoré sa nachádzajú vo Vulgáte, a to aj v ich častiach, okrem toho prípadu, žeby knihy alebo ich časti neboli ani v podstate zhodné s originálom, alebo žeby tam boli interpolácie, ktoré by sa nezhodovali s originálom. Zostáva pravdou, že inšpirovaným je iba originálny autor a že preklady a verzie sú inšpirované, a teda kánonické, ak a nakoľko zodpovedajú originálu.

c) Vymenované knihy sú „sväté a kánonické“, nie čiastočne, ale „úplné a so všetkými svojimi časťami“. Koncil nerobí nijaké rozdiely vo „veľkých“ a „malých“ častiach, ale hovorí jednoducho o „častiach“ a hovorí, že všetky časti musia byť považované za kánonické. Teda bolo by proti definícii, keby sa iba veľké časti alebo doktrinálne časti považovali za kánonické. Dekrét Tridentského koncilu teda chce povedať, že akákoľvek, aj minimálna čiastka Biblie tvorí kánonický spis.

d) Touto vsuvkou „cum omnibus suis partibus“ chcel koncil zdôrazniť inšpiráciu zvlášť tých miest, ktoré boli niektorými spochybňované alebo popierané. V NZ išlo špeciálne o tri časti: Mk 16,9-20 (rozprávanie o nanebovstúpení); Lk 22,43n (potenie sa krvou); Jn 7,53-8,11 (epizóda o cudzoložnici).

Spomínané tri rozprávania spochybnil Erazmus (†1536), pokiaľ išlo o ich pravosť. Popieral totiž fakt, že by tieto texty boli napísané týmito autormi (Mk, Lk, Jn), ktorým sa zvyčajne pripisovali. To ešte neznamenalo pochybnosť o ich kanonicite (a teda o ich inšpirácii), ale Erazmus nerozlišoval dobre medzi pravosťou a kanonicitou, a preto pozícia Erazma bola v podozrení. Hoci sa touto klauzulou v koncilovom dekréte mysleli predovšetkým tri spochybňované texty, predsa koncil v Tridente myslel na absolútne všetky texty, ktoré by mohli byť spochybňované.

Túto definíciu Tridentského koncilu zopakoval I. vatikánsky koncil: „Si quis Sacrae Scripturae libros integros cum omnibus suis partibus, prout illos Sancta Tridentina Synodus recensuit, pro sacris et canonicis non susceperit, aut eos divinitus inspiratos esse negaverit: anathema sit !“ (EB 79). Tak sa zdá, že I. vatikánsky koncil chcel pripojiť k formulácii aj motív, pre ktorý všetky tieto knihy sú sväté a kánonické: a síce fakt, že sú inšpirované. Dobre je to vyjadrené na inom mieste koncilového dokumentu: „Eos vero (i.e. libri integri cum omnibus...) Ecclesia pro sacris et canonicis habet... propterea, quod Spiritu Sancto inspirante conscripti Deum habent auctorem, atque ut tales ipsi Ecclesiae traditi sunt“ (EB 77).

II. vatikánsky koncil zopakoval tú istú definíciu: „Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože napísané z vnuknutia Ducha Svätého majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi“ (Dei Verbum, 11).

Vyhlásenia cirkevného Magistéria o kánone:

1) Florentský koncil (1441):

Pred Tridentským koncilom máme iba jeden ekumenický koncil, na ktorom Cirkev vydala nejaké vyznanie viery vo veci kánona, bol to koncil vo Florencii. Nebola tam podaná definícia, ale bolo dané slávnostné vyhlásenie kánona. Dôležitosť tohto vyhlásenia je veľká, pretože ekumenický koncil nikdy nereprezentuje nejakú izolovanú malú skupinu ľudí alebo izolovanú miestnu cirkev, ale reprezentuje všeobecnú Cirkev. Jasne to hovorí aj prológ koncilu ku kánonu: „Sancta Romana Ecclesia... unum atque eundem Deum Veteris et Novi Testamenti... profitetur auctorem quoniam eodem Spiritu Sancto inspirante utriusque Testamenti sancti locuti sunt, quorum libros suscipit et veneratur qui titulis sequentibus continentur: Quinque Moysis...“ (z buly Cantate Domino, zo dňa 4. februára 1441 [EB 47]). Toto vyznanie viery v kánon na Florentskom koncile je takmer identické s dekrétom Tridentského koncilu (zmena je len v poradí NZ-knihy Sk).

2) Partikulárne vyhlásenia:

Na koncile v Hyppo (roku 393, EB 16-18), ktorý bol plenárnym koncilom biskupov Afriky, bol vydaný zoznam kánona inšpirovaných kníh. Tento zoznam bol perfektne zhodný so zoznamom Tridentského koncilu. Závery koncilu v Hyppo boli schválené aj na ďalších konciloch v Kartágu (397 a 419). Trulánsky koncil (692), ktorý bol zhromaždením východných, hlavne gréckych biskupov, schválil tento zoznam. Pri všetkých týchto konciloch sa výslovne spomína, že tieto zoznamy kánonických kníh ešte podliehajú schváleniu rímskej Cirkvi (porov. EB 18 a 20). Zostáva len dodať, že na koncile v Hyppo a v Kartágu bol prítomný aj sv. Augustín.

Iné privátne vyhlásenie o kánone dal sv. Inocent I. roku 405. Tento poslal list Exsuperiovi, biskupovi v Toulous list Consulenti tibi (EB 21: PL 20,501), v ktorom pápež na predchádzajúcu biskupovu žiadosť vyslovuje kompletný kánon, ktorý neskôr preberá aj Trident. Nejde o náuku „ex catedra“, pretože sa jedná o súkromný list, ale jeho dôležitosť je veľká, lebo je tu vyjadrené to, čo sa v tých časoch verilo, ako to potvrdzujú aj koncily v Hyppo a Kartágu.

Záverom možno konštatovať, že cirkevné Magistérium sa vždy pridržiavalo jedného a toho istého kánonu - zoznamu kníh, ktorý zahrňoval proto- aj deuterokánonické knihy a to ako bolo uvedené vyššie, na úrovni koncilov všeobecných alebo partikulárnych, alebo v súkromných listoch či vyhláseniach.
13. Božsko-apoštolská tradícia a kánon kníh Svätého písma
Kresťanská Cirkev neprijala kánon od židov, ale od Krista a od apoštolov. Predsa však je dobré poznať etapy jeho formácie aj u židov:

Formácia a ustálenie kánona SZ u židov: Najhlavnejšou zbierkou inšpirovaných textov je bezpochyby Pt, čiže 5 Mojžišových kníh. Ich najstarší pôvod siaha až k Mojžišovi, ktorý dostal pokyn zapísať celý Zákon do kníh (Dt 31). Okrem neho jestvujú ešte dve osobnosti, ktoré mali s Pt čo do činenia: r. 622 Joziáš rozkázal verejne čítať Zákon (2Kr 22; 2Krn 34) a z týchto miest sa dá usudzovať, že Zákon vtedy dostal „normatívny význam“. Nakoniec Ezdráš roku 444 sa stará o Zákon, zaisťuje jeho obnovu v živote (Neh 9) a aj tu je zdôraznený normatívny charakter Zákona. Všetci biblisti sa zhodujú v názore, že v 5. stor. pr. Kr. židia mali už kompletný Zákon a že ho považovali za inšpirovaný.

Výraz proroci v SZ zahŕňa historické knihy a všetkých prorokov (okrem Dan, ktorý patrí do inej sekcie). Poriadok týchto spisov druhej sekcie v hebrejskom kánone je nasledujúci: Joz, Sdc, Sam, Kr, Iz, Jer, Ez a 12 menších prorokov. Celá táto kolekcia kníh bola ukončená okolo roku 180 pr. Kr., kedy bola zostavená kniha Eccli. Prekladateľ tejto knihy roku 132 pr. Kr. píše v prológu: „Ten istý Zákon, proroci a iné spisy znejú ináč, ak sú čítané v ich jazyku, (a nie v preklade)“. Takto dokazuje jestvovanie spisov „prorokov“ a dokazuje aj jestvovanie určitého zoznamu - zbierky kníh, teda židovského kánona. O tomto zozname je počuť aj v NZ-textoch (Mt 5,17; 22,40; Jn 1,45).

Oveľa komplikovanejšie sú problémy súvisiace s formáciou a ustálením (fixáciou) tretej sekcie, ktorá nesie názov „spisy“. Táto sekcia zahýňa tieto knihy a časti: Jób, ž, Prís, Pies, Rút, Nár, Eccle, Est (do 10,3), Dan (okrem deuterokánonických častí), Ezd, Neh, Krn. V židovskom kánone chýbajú deuterokánonické knihy a deuterokánonické časti dvoch protokánonických kníh (Est a Dan).

Niektoré časti tejto tretej sekcie sú bezpochyby veľmi staré, napr. Prís 25-29. V Prís 25,1 sa píše: „Toto sú tiež ·alamúnove porekadlá, čo vypísali ľudia Ezechiáša, kráľa júdskeho.“ Ezechiáš vládol v rokoch 716-687 pr. Kr. Takisto žalmy predstavujú veľmi staré spisy, používané v liturgii. Medzi novšie spisy patria Ezd a Neh. Nevie sa presne, kedy boli včlenené do židovského kánona, v čase prekladu LXX (v II. stor. pr. Kr.) však už tvoria súčasť kánona.

Je veľmi dôležité vedieť, prečo deuterokánonické spisy v židovskom kánone nejestvujú. V Alexandrii v Afrike bola kvitnúca židovská náboženská obec a táto komunita od II. stor. pr. Kr. používala grécky preklad Biblie (LXX - Septuaginta), ktorý sa rýchlo stal oficiálny pre všetkých židov gréckej reči. V tomto preklade sa nachádzajú všetky deuterokánonické knihy aj časti. Je zaujímavé, že židia hebrejského jazyka vehementne odmietali tieto deuterokánonické knihy a časti. Archeológia nám dnes síce dokazuje, že židia používali aj deuterokánonické knihy (Sirach na Masade alebo v Qumráne), ale môže to niekto dokázať, že ich pokladali za inšpirované? Môžeme vysloviť domnienku, že tomu bolo tak, lebo Alexandrijčania by ich snáď neboli prekladali do LXX. Prečo potom palestínski židia zúžili rozsah ich kánona? Jestvuje viac motívov:

- nedostatok Božieho muža proroka (po čase Ezdráša), ktorý by svojou autoritou prehlásil knihu za inšpirovanú alebo za profánnu. Jozef Flávius napísal: „Od Artaxerxa (V. stor.) až po nás ... tieto knihy nemajú medzi nami tú istú autoritu ako predchádzajúce, pretože tu nebola istá prorocká postupnosť“ (Contra Apionem, 1,8);

- podľa rabínskej doktríny aby nejaký spis mohol byť považovaný za svätý, musí byť napísaný v hebrejskej alebo aramejskej reči (jediná reč považovaná za svätú), kniha musela byť zostavená na území Palestíny (jediné územie hodné Božieho zjavenia) [pre niektoré knihy napísané mimo Palestíny {napr.Ez} farizeji museli formulovať nejaké „náhradné“ vysvetlenia].

Božsko-apoštolská tradícia a kánon SZ: Základným argumentom pre vieru Cirkvi o autenticite aj deuterokánonických kníh SZ je text LXX, ktorá ich prináša bežne pomiešané s protokánonickými knihami a tiež fakt, že apoštoli bežne citovali LXX, teda schválili ten kánon kníh, ktoré prináša LXX. Apoštoli a evanjelisti necitovali nikdy deuterokánonické texty SZ, ale toto mlčanie neznamená odmietanie týchto častí, ale znamená iba toľko, že apoštoli nemali dôvod alebo príležitosť citovať ich. Ak citujú len niektoré časti LXX, znamená to, že schvaľujú celú LXX ako takú, teda aj deuterokánonické časti. Nie sú citované ani všetky protokánonické knihy. Ale predsa jestvujú niektoré alúzie na deuterokánonické texty LXX: Eccli 5,13 = Jak 1,19; 2Mach 6,18 - 7,42 = Hebr 11,34n a mnohé iné. Kompletný text LXX bol dlho aj v cirkevnej tradícii oficiálnym textom SZ užívaným v Cirkvi. Aj rôzne umelecké pamiatky (rôzne fresky alebo nápisy) svedčia o tom, že aj deuterokánonické časti LXX boli v úcte a používaní.

Toto boli oficiálne postoje Cirkvi ako celku. Pokiaľ ide o jednotlivých autorov, ak sa u niektorých deuterokánonické citácie nenachádzajú, neznamená to, že by dotyčný autor bol proti týmto textom. Bolo by to prinajmenšom podozrivé, ak by sa zachovali mnohé spisy s citátmi protokánonických kníh a nijaký citát z deuterokánonických kníh, ale to ešte nemôže byť dôkaz. Aj v tomto smere treba posudzovať cirkevných otcov ako určitú skupinu, ktorá mala spoločnú vieru a spoločné presvedčenie. Otcovia však mnoho citujú z deuterokánonických kníh: Didaché (I. stor. po Kr.) 1,2 = Eccli 7,30;

4,5 = 4,31

10,3 = 18,1; 24,8

Klement Rímsky (okolo r. 96) v 1. liste Korinťanom:

55,4n = Jdt 8nn

59,3 = Jdt 9,11

Tieto isté javy môžeme nájsť u kresťanských apologétov (Justín, Atenagoras...) a v nasledovných storočiach.

Predsa však zaznamenávame v období cirkevných otcov určité výhrady voči deuterokánonickým textom SZ. Sú aj takí, ktorí nepripúšťali kanonicitu deuterokánonických kníh SZ. Celkove však v detailoch nie je medzi nimi úplná zhoda pokiaľ ide o identifikáciu deuterokánonických kníh. Niektorí (sv. Atanáz a sv. Cyril Alexandrijský) hovoria, že celá kniha Ester je deuterokánonická alebo knihu Baruch považujú za protokánonickú. Avšak treba podotknúť, že všetci títo autori (snáď okrem sv. Melitona) považujú za inšpirované aj deuterokánonické knihy. Dá sa to dobre dokumentovať deuterokánonickými citátmi, ktoré sú uvádzané výrazmi „Sväté písmo“. U Melitona sa zachoval iba jeden zoznam kánonu SZ, v ktorom neboli uvedené deuterokánonické knihy. Nemožno však 100%-ne tvrdiť, žeby Meliton úplne vylučoval kanonicitu deuterokánonických kníh.

Teoreticky popierali inšpiráciu deuterokánonických kníh SZ títo autori: sv. Meliton zo Sárd, Origenes;²⁰ sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Hilár, sv. Atanáz, sv. Gregor Naziansky, sv. Epifanius.

Veľmi komplikované je stanovisko sv. Hieronyma. On prekladal hebrejskú Bibliu do latinčiny a zjavne stál pod vplyvom rabínov. Je známy svojím úvodom „Prologus galeatus“:

1) Ad Paul. a Prol. galeat.: „Tento úvod k Písmam by sa hodil ako prilbou opatrené východisko ku všetkým knihám, ktoré sme preložili z hebrejčiny do latinčiny, aby sme si uvedomili, že čokoľvek je mimo týchto, treba zaradiť medzi apokryfy. Teda Múd, ktorá sa všeobecne pripisuje ·alamúnovi, kniha Jezusa, syna Sirachovho, Judit, Tobiáš (a Pastor) nie sú v kánone.

2) Praef. in libr. Sal.: Ako totiž knihy Judit, Tobiáš a Mach Cirkev síce čítava, ale medzi kánonické ich nepripúšťa, tak aj tieto dve (Sir a Múd) môžu sa používať k poučeniu ľudu, ale nie na dokazovanie vieroučných právd.“

3) Praef. in Judith: „Knihu Judit židia zaraďujú medzi apokryfy. Preto nie je vhodné apelovať na jej autoritu pri dokazovaní v sporných otázkach.“

4) Praef. in Tob: „židia vylučujú knihu Tobiášovu z kánona a zaraďujú ju medzi apokryfy.“

Tieto uvedené postoje sv. Hieronyma a vyššie spomenutých autorov netreba brať ako katastrofu. Totiž terminológia u Otcov nie je ešte dobre ustálená. U Hieronyma napr. slovo apokryf znamená iné ako znamená dnes. Treba vidieť aj to, že Cirkev sa v tom čase ešte nevyjadrila k otázke kánonu.

Po V. stor. až po Tridentský koncil jestvuje morálna jednota medzi kresťanskými autormi, všetci sa vyjadrujú priaznivo k otázke inšpirácie deuterokánonických kníh SZ. Avšak po roku 1546, kedy bola vyhlásená Tridentská definícia kánona, už nikto nespochybnil kanonicitu deuterokánonických kníh.

Božsko-apoštolská tradícia a kánon NZ: V apoštolskom čase nevznikla nejaká definícia, ktorá by vyhlásila celý Nový zákon za inšpirovaný. Jestvujú určité parciálne hodnotenia v: 2Pt 3,15; 1Tim 5,18; Lk 10,7. V prvých komunitách bol zrejme živý záujem mať podľa možnosti všetky sväté knihy NZ, ale nevie sa s presnosťou, kedy bol úplne skompletizovaný kánon kníh NZ.

Od apoštolov tiež nie je presne formulované bezprostredné učenie o kánone kníh SP, ale niektorí Otcovia referujú o učení apoštolov o kánone kníh NZ, pretože niektorí z nich boli apoštolskými žiakmi (Ignác, Papiáš). V tomto smere rozlišujeme 3 etapy vývoja otázky kánona kníh NZ:

A) Obdobie apoštolských Otcov a prvých apologétov (cca do r. 175): toto obdobie charakterizuje absencia katalógov kníh NZ, absolútna absencia pochybností o akejkoľvek knihe NZ a jestvovanie citácií všetkých kníh NZ okrem 3Jn, čo však ešte neznamená negáciu kanonicity tohto listu. Teda v tomto čase hoci nie formálne definovaný, ale prakticky už vlastne existoval kánon NZ. List Hebrejom je citovaný u Klementa Rímskeho (okolo r. 96). Klement tiež má niektoré narážky alebo aj priamo spoločné termíny s listom sv. Jakuba. Na tento list sa vzťahujú citáty z: Hermasov Pastier, Justín - Dialógy.

2Jn: vplyv tohto listu (2Jn 7) badať u sv. Polykarpa (Ad Philipp. 7,1).

3Jn: nie je citovaný, ale nie je ani vylučovaný.

List sv. Júdu: Martýrium sv. Polykarpa spomína vetu z Júd 2.

Apk: Papiáš r. 125 uznával Apk za inšpirovanú. To isté sv. Justín.

To, čo je na týchto citáciách najdôležitejšie, nie je ani tak to, že tieto knihy boli citované, ale že boli považované za sväté. Tento ich posvätný charakter je zrejmý z toho, že tieto knihy boli veľmi dobre známe u apoštolských Otcov a u apologétov, ktorí ich používali pri svojich argumentáciách pri polemikách alebo pri obrane. To nám ukazuje, že tu nejde len o náhodnú citáciu, ale o dokonalú znalosť a predchádzajúcu lektúru týchto kníh, a teda o fakt, že ich títo kresťanskí spisovatelia naozaj považovali za sväté a za normatívne, a niektorí autori to aj výslovne potvrdzujú. Ďalším dôkazom toho, že ich považovali za pravé a za sväté je to, že tieto knihy boli čítané pri liturgických zhromaždeniach (napr. 1Sol 5,27; Apk 1,3).

B) Obdobie pochybností o deuterokánonických knihách NZ (od cca r. 175 do 450 cca). Je zaujímavé, že pochybnosti začínajú až po období istého pokojného postupného prijatia všetkých kníh do kánona. Je to rovnaký a spoločný jav ako aj v prípade SZ. Pred rokom 180 bol v Ríme zostavený Muratoriho kánon. Nie je to oficiálny zoznam kánonických kníh, ale ide o privátny zoznam - výpočet týchto kníh. Tento kánon nemenuje Hebr, Jak, 2Pt. Z toho nemožno nijako usudzovať, žeby Cirkev nepoznala napr. list Jakuba, pretože ho cituje napr. Hermasov Pastier, súčasník Muratoriho.

Euzébius okolo roku 310 menuje deuterokánonické knihy (okrem Hebr) a označuje ich ako „pochybne kánonické [označuje ich výrazom antilegomenoi] «ale ktoré pripúšťajú mnohí»„ (Hist. Eccl., III, 3 PG 20,216). Kánon Claromontanus (IV. stor.) nemenuje Hebr, sv. Cyril Jeruzalemský (r. 345) nemenuje Apk. Canon Mommsenianus (okolo r. 360) nemenuje Hebr, Jak a Júd. Sv. Hieronym sa na konci IV. a začiatkom V. stor. rozhodne vyslovuje za kanonicitu všetkých spisov NZ, hovorí však o pochybnostiach druhých ohľadom deuterokánonických kníh okrem Jak (porov. napr. Ep. 129 ad Dardan. 3: PG 22,1103).

Príčiny všetkých týchto pochybností boli nasledovné:

- cirkulácia apokryfov: takto sa vysvetľujú mnohé diferencie v kánonoch jednotlivých cirkví,

- fakt, že cirkevné Magistérium sa ešte nevyslovilo definitívne o kánone,

- prílišná krátkosť času a nie výrazná doktrinálna hodnota spisov (2,3Jn, Júd), preto sa tieto spisy nerozšírili ihneď do všetkých cirkví,

- zneužívanie listu Hebr (najmä Hebr 6,4-6) a Apk (najmä Apk 20,4.6) zo strany heretických siekt,

- ťažkosti s komunikáciou medzi jednotlivými cirkvami.

Za kanonicitu deuterokánonických kníh sa vyslovili: sv. Klement Alexandrijký († pred 215), Origenes († okolo 254), sv. Dionýz Alexandrijský († 264), sv. Atanáz, sv. Filastrius, sv. Gregor Naziansky († okolo 390), sv. Augustín, sv. Epifanius († 403), Rufín, pápež sv. Inocent I., sv. Hieronym († 420).

Ďalšiu skupinu tvoria autori, ktorí nijako nepochybujú o kanonicite deuterokánonických kníh NZ, ale necitujú všetky tieto knihy (je to spôsobené napr. nedostatkom príležitosti alebo dôvodu citovať ich všetky): sv. Irenej († okolo 190), Tertulián († po r. 220), sv. Cyprián (†258), sv. Metod, biskup na Olympe († 311), sv. Bazil († 379), sv. Gregor Nysénsky (†394), sv. Ambróz († 397). Aj touto skupinou slávnych autorov rastie priaznivé svedectvo za kanonicitu deuterokánonických kníh NZ.

C) Obdobie úplnej zhody (od r. 450): počnúc od 2. polovice V. stor. jestvuje úplná zhoda v otázke zoznamu kánonických kníh NZ. Do tohto zoznamu sú pojaté aj deuterokánonické knihy. Z tejto úplnej zhody vystupujú iba:

- nestoriáni,

- Junilius Africanus (okolo 545), žiak Teodora z Mopsuestie, vyradil z kánona aspoň 5 katolíckych listov (nie je jasné, či vyradil Jak) a Apk,

- Kozma Indicopleustes (okolo 545) neprijal do kánona 7 katolíckych listov a Apk,

- sv. Nicefor Constantinopolitanus († 829) pochyboval nad inšpiráciou Apk,

- Kajetán († 1534) pochyboval nad kanonicitou Hebr, Jak, 2,3Jn, Apk.

V XVI. stor. nejaké protestantské skupiny mali pochybnosti nad niektorými deuterokánonickými knihami NZ, ale tieto pochybnosti veľmi skoro prestali. Proti bezvýznamnému počtu protirečivých hlasov stojí nespočitateľné množstvo autorov a kódexov každej kresťanskej cirkvi (okrem nestoriánov), ktorí autori cez 15 storočí od roku 450 až podnes prejavovali bez akýchkoľvek pochybností svoju vieru v kanonicitu všetkých kníh NZ tak, ako boli vymenované Magistériom katolíckej Cirkvi.