Imanuel Kant (1724 – 1804) Kritika súdnosti
Estetický objekt : heteronómny objekt /vzniká len vďaka vedomiu vnímateľa/
Yüklə 212,42 Kb.
|
- Bu səhifədəki naviqasiya:
- Umelecké dielo
Estetický objekt :
temporálnosť a historicita sú podmienkou jeho existencie,
Umelecké dielo je viacvrstvovou štruktúrou
Kontinuitu artefaktu a estetického objektu determinuje vrstva zmyslová, druhé dve vrstvy sú premenlivé. Historicky situovaný vnímateľ cez ne konkretizuje umelecké dielo, snaží sa porozumieť jeho zmyslu a konštituuje cez ne individuálnu podobu estetického objektu. Umelecké dielo preto môžeme definovať ako aktívne dianie zmyslu, vychádzajúce z artefaktu, môžeme ho definovať ako proces ľudského dorozumievania, ako umeleckú prezentáciu bytia človeka. Percepčné bytie umeleckého diela. Aký fenomén aktivizuje estetické vnímanie? Je estetické vnímanie iba dôsledkom subjektívneho naladenia mysle, špecifickým postojom? Alebo je dôsledkom istých vlastností artefaktu, reakciou na jeho špecifickú štruktúru? Osobitosť estetického postoja Estetické vnímanie je späté so špecifickým postojom a reakciou na špecifickú štruktúru artefaktu. Je prejavom špecifickej schopnosti človeka pozitívne reagovať na tvar a vlastnosti predmetného sveta, vzťahov atď. Predmetnosť sveta nás priťahuje ťažko definovateľnou sympatiou, vzbudzuje náš záujem. Podstatou estetického postoja sú: 1/ Intencionálnosť Estetický postoj definujeme ako určitý druh intencionality /ľudského zamerania na veci/. Edward Bullogh konštatuje, že esteticky cítiť znamená mať skúsenosť s psychickou dištanciou od praktického JA, zamestnaného svojimi potrebami a plánmi. Psychická dištancia je estetickým princípom a faktorom v umení. Afekty počas dištancovaného estetického postoja nie sú zrušené, iba sú dočasne suspendované. Max Dessoir konštatuje, že charakteristickými črtami estetického postoja je odstup od konštantného spojenia osobných skúseností a vylúčenie túžby na jednej strane a bohatstvo psychickej činnosti bez zábran a splynutie s empirickou jednotou predmetu na druhej strane. Tým je vynechané niečo z úplnosti života tak že táto absencia je subjektom považovaná za pozitívnu / cézura v časovom vedomí, zastavenie sa v čase/. Aj Viktor Šklovskij definuje svoj termín ozvláštnenia ako vytrhnutie z každodenných súvislostí a zaradenie do nových, zvláštnych súvislostí. Estetický postoj je hodnotiacim postojom, prejavuje sa v ňom schopnosť človeka vnímať a hodnotiť veci, predmety, vzťahy atď. Keďže je estetický postoj súčasťou nerozlíšenej totality vzťahov človeka ku svetu, radosťou zo stretnutia s esteticky recipovanými predmetmi, rozvíja človek práve cez tieto a takto vnímané veci jednotu svojich senzitívnych, emocionálnych, imaginatívnych a intelektuálnych síl. Estetický postoj je teda dvojstranným postojom: človek sa obracia k veciam kvôli nim samotným, prostredníctvom nich sa obohacuje, rozvíja komplexnosť, celistvosť svojej bytosti, jednotu rozumu, citu a vôle. Estetický postoj ako nedominantný sa realizuje aj v práci, hre, v obradoch, teda aj vo sférach, kde estetická funkcia je sprievodnou, nedominantnou funkciou. Umelecká tvorba v 20.storočí revoltuje voči svojmu uzatvoreniu do estetickej sféry a umelecké dielo jeho autori často stotožňujú so správou, dokumentom, činom. Aj uvedené úsilie prispieva k nebývalej estetizácii ostatných, neumeleckých prejavov človeka /W. Welsch - anestetika a estetická necitlivosť/. Keďže estetično nie je zvecnenou danosťou, fixným objektom a kategóriou, ale dianím zmyslu a rozvrhovaním ľudského zmyslu, zameranosť vedomia na predmet /intencionalita ľudského vedomia / angažuje celého človeka, nielen rozum, sympatie, lásku, nenávisť či vôľu. Súčasťou estetického zamerania, postoja je aj špecifický typ poznania. Jeho východiskom je zmyslové vnímanie vecí, rozohraný svet emócií, hodnotiacich postojov, činnosť imaginácie. Práve imaginácia iniciuje zvláštnu skratkovitú formu poznávania – INTUÍCIU. Intuitívne poznanie má v estetickom postoji významné postavenie. Spontánny obdiv predsa nepotrebuje verbálne logické zdôvodnenie, racionálne argumenty, nepotrebuje vysvetľovanie. Estetický postoj angažuje všetky vrstvy psychiky a pamäte – vedomé i nevedomé, osobné i rodové. Aktivizuje nevedomé motívy uložené v pamäti rodu a indivídua. Prejavuje sa ako príťažlivosť k určitému predmetu, nie ako racionálna analýza motívov / archetypy v umení /. V tomto type príťažlivosti sa estetický postoj podobá na lásku Estetický postoj slúži ako predohra alebo sprievodca postoja nasledujúceho, ktorý má charakter apelu, činu, poznania, analýzy, kontemplácie a pod. Jeho časová štruktúra je teda ohraničená.
Okrem ľudského zamerania na veci je podstatou estetického postoja schopnosť človeka vnímať veci okolo seba nie ako fakty poznania, ale ako fakty videnia, počutia, cítenia a pod. Podľa V. Šklovského je vnímanie v umení cieľom a musí byť preto predlžované. Merleau-Ponty konštatuje, že obraz nevidíme tak, ako pozorujeme vec...ale náš pohľad blúdi v ňom ako v žiare Bytia, vidíme skrz neho a ním. Potrebujeme teda veci cítiť, vnímať, vidieť, a tak narušiť stereotyp púhej evidencie sveta bez jeho „videnia“. Podľa Novalisa umenie udivuje, sprostredkúva nám cudzí, a predsa známy svet./ akvarel A. Dűrera – Sen/. Podľa H. Bergsona v každodennom živote vnímame nie veci ako také, ale ich nálepky. Umenie nás má priviesť k odstráneniu týchto nálepiek, a tak k príjemnejšiemu videniu skutočnosti. Veľkou témou umenia 20.storočia bolo obnovenie videnia reality z nezvyčajných aspektov. Umenie i teória estetiky sa postavili proti stereotypu, schematizácii / Brecht – Verfremdung epického divadla, Vančura - aktualizácia podmieňujúca estetický účinok umeleckého diela/. Vidieť inak, téma inakosti a dištancovanej inakosti sa prejavuje aj v súdobých modeloch interpretácie/ kostnická škola, dekonštrukcia/. Aktualizácia umeleckého diela nie je ponímaná len ako stav subjektu, ale ako aktualizácia celostnej štruktúry umeleckého diela a ako faktor, ktorý podmieňuje jeho estetický účinok. Je teda zameraná na všetky zložky diela, aspekty jeho štruktúry a umeleckej výstavby. Aktualizuje sa umelecké dielo tak v rovine tvorby /interpretačné umelecké druhy/, ako aj v rovine štruktúry umeleckého diela a v rovine percipienta. Aktualizáciou sa mení estetická emócia v umelecké poznanie. Urýchľuje sa ňou ustanovovanie estetického zmyslu. Zároveň sprostredkúva prostredníctvom estetického pôsobenia významy, ktoré nemožno odovzdať inak. Recepčné bytie umeleckého diela – Ingarden a Mukařovský teoretickým východiskom koncepcie nie vecného, ale recepčného bytia umeleckého diela- miesta neurčenosti a nedourčenosti sa aktualizáciou konkretizujú v závislosti od estetických schopností konkrétneho vnímateľa. Estetické vnímanie je založené na estetickom postoji /ozvláštnenie, odstup, nezvyčajnosť, neočakávanosť/, ten prerastá do estetického zážitku /konfrontácia môjho sveta so svetom umeleckého diela- estetika zhody, rozdielu kompromisu kódov/. Na základe zážitku sú budované estetické hodnoty ako výraz usudzovania o umeleckom diele na základe estetických noriem. Estetická hodnota je konečným vyjadrením pocitov, emócií, zážitkov, poznatkov a odhodlania vnímateľa. Je výsledkom recepčného procesu. Jeho podstatou je vciťovanie sa do sveta ľudí cez umelecké dielo a spätná väzba umeleckého diela so svetom ľudí. Komplexný proces estetického vnímania umeleckého diela označujeme termínom estetické osvojovanie umeleckého diela. Témou súdobého umenia je desubjektivácia cítenia, vnímania. Senzibilita sa v dôsledku tovarových vzťahov zvecňuje /Benjamin – črtami cítenia sú smrť, tovar a sex/, veci sú nadané vlastnou technologickou senzibilitou ako výraz rozvoja a potencií moderných komunikačných a informačných technológií /Virilio, Flusser- videnie kamery/, umelé cítenie, technologická krása a vznešenosť virtuálneho sveta konfrontujú ľudskú emocionálnu nedokonalosť /Baudrillard- simulakrum/. Súčasťou súdobej senzuality sú : alegória, erotizmus, nepodobnosť podobného, šok, zvecnenie, technologická neorganickosť, karneval, stotožnenie, simulakrum, úžas rozumu, duplicita, konflikt, odlišnosť, nechutné, hnus, blokovanie pocitov. Pre estetiku moderny sa javí ako podstatné vnímanie, cítenie, ich osobný rozmer. Postmoderné cítenie má podobu desubjektivovaného vnemu a pocitu a nadobúda neosobný rozmer . 11. prednáška - Funkcie umenia. Umenie a spoločnosť. 1) Vzťah umenie - spoločnosť Povahu a hodnotu umenia zdôvodňuje každá doba nanovo. Umenie bolo zriedkakedy v predchádzajúcich obdobiach problematizované. Predchádzajúce obdobia nespochybňovali ani význam krásy a dokonalosti pre spoločnosť. Potrebu a opodstatnenie umenia a krásy v živote spoločnosti zdôvodňovali veľmi podobne. Spojenie umenia s ostatným životom problematizovala až moderná doba, ktorá kategóriu krásy odmietla skoro úplne. Umenie bolo ale už od počiatku pravidelne obviňované zo šírenia ilúzií /Platón, hnutie ikonoklasu/, ako aj z toho, že je spojencom utláčaných sociálnopolitických štruktúr /bohémi, bohémske prvky modernistických smerov/.
Vznik umenia je spätý totiž s rituálmi a kultmi, ktoré samé o sebe vznikli z mimoumeleckých dôvodov, ale samotné dali umeniu vzniknúť /napr. orfický kult – (múzy, Apolón, vážnosť) a dionýzovský kult – (Dionýzos, Pan, bujarosť) ako zdroj divadla/. Rovnako pracovná činnosť človeka je zdrojom vzniku viacerých umeleckých druhov /hudba/.
Dôvodom nahradenia spoločenskej hodnoty hodnotou estetickou u modernistov bol paradoxne sociálny protest proti buržoáznej spoločnosti. Nový prístup k umeleckej forme bol sprevádzaný bojom proti sociálnemu systému, jeho morálke a intelektuálnemu poriadku. Pokiaľ sa v spoločnosti nezrealizuje radikálna revolúcia hodnôt, potiaľ umenie malo pretrvávať ako vysoko formálne. Neskorá moderna sa utopila v tejto samoúčelnosti, pretože jej už chýbal onen disidentský rozmer zo začiatku storočia. Tento umelecký typ disentu započali už romantici, ktorých individualizmus a sloboda výrazu po prvý raz vážne narušila jednotu dobových štýlov. K najprepracovanejšej verzii spoločenského protestu dospeli Duchamp, Tzara a Breton. Spochybnili dovtedy stáročiami budovanú podstatu umenia kvôli svojmu statusu v spoločnosti. Odmietli dovtedajšiu tradíciu, sociálne uzatvorili umenie do autonómneho sveta a týmto autonomizmom protestovali proti spoločnosti. Theo van Doesburg vyhlasuje, že štvorec je pre týchto abstrakcionistov-disidentov tým, čím bol pre prvých kresťanov kríž. Ďalší zastávali názor, že pokiaľ nebude v spoločnosti dominovať láska, oni nemajú voči formalizmu inú alternatívu. Pre Maleviča bol čierny štvorec zjavením božej tváre.
Nôž bez čepele so stratenou črienkou – objekt je, lebo je predmetom vety, definície, ale zároveň je ničím – inšpirácia dadaistov Lichtenbergom Krásny ako náhodné stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole inšpirácia surrealistov Lautreamontom
V spoločnosti existuje umenie v podobe duálneho rozčlenenia na elitársku inštitúciu vysokého umenia, spojeného so sociálnopolitickou elitou, a na umenie spojené so životom obyčajných ľudí, na umenie spojené so životom a praxou, ktoré sa označuje ako masové alebo populárne umenie. Vysoké umenie je tak paradoxne zároveň apologétom existujúcej podoby spoločnosti a jej elity, populárne umenie uspokojuje široké masy a ich potrebu zábavy a rozptýlenia. Aj pričinením umeleckej sféry dnešný človek stratil vieru v hľadanie niečoho dobrého mimo seba, verejný prospech stratil na hodnote, človek pre svoj život nenachádza v spoločnosti vonkajšiu oporu. Absolútna sloboda, táto modla romantikov, umožnila obrovský technologický pokrok, ktorý nakoniec marí vlastné ciele, lebo vytvára odcudzenú a demoralizáciou zasiahnutú societu.
Spôsob osvojovania si umenia je sociálnym procesom, umenie pôsobí do tej miery, do akej sme schopní prijímať umenie kvôli vysokým sociopolitickým cieľom. /Čítanie medzi riadkami – nielen to, čo nemožno povedať, ale aj to, čo zakrývame, nechceme povedať./ Vysoké umenie minulosti ponúka človeku stretnutie s inakosťou, alternatívnosťou, otvorenosťou, priučí ho kritickému nadhľadu. Vysoké umenie minulosti svojou inakosťou koriguje uctievanie obmedzenej súčasnosti a ukazuje históriu nie ako nevyhnutný, ale náhodný proces. Tradíciu prezentuje ako tradíciu pluralistickú, alternatívnu a otvorenú. Vysoké umenie ponúka rozvinutejšie a kritickejšie vedomie ako výsledok aktu estetického osvojovania. Vysoké umenie je v rovine percepcie späté so štandardnými procesmi vnímania a skúsenosti, ktoré boli a sú odlišné od všeobecnej skúsenosti. Odlišné štýly tvorby a spôsobu vnímania sa preto často interpretovali ako prirodzená schopnosť elity, jej vkusu a citlivosti. Umenie slúži aj na potvrdenie, naturalizáciu a legitimizáciu spoločenských rozdielov. Masy ale nemožno pozdvihnúť k vyššiemu vkusu len tým, že sa budú viacej vzdelávať, počúvať vážnu hudbu, chodiť do divadla. Ani moderna svojím protestom nedokázala napadnúť buržoázny kultúrny establišment / Duchamp, Tzara, Breton/. Spoločensky sa ukazuje ako nespravodlivé stotožniť estetický vkus a umenie všeobecne so sociokultúrnou elitou vysokého umenia. Uznanie statusu populárneho umenia ako esteticky legitímneho produktu by pomohlo zredukovať autonomistické tendencie vysokého umenia a umožnilo by spojiť umenie opätovne so životom a praxou. Populárne umenie masmediálnej kultúry /kiná televízia, pop music, videá/ nie sú príťažlivé len pre najnižšie masy. Aj populárne umenie je na druhej strane spojené s určitou apologetikou pomerov /manipulatívna prax reklamy/. Vysoké umenie / spolu s výchovou/ zasa stojí v opozícii ku kapitálu, najmä finančnému, ako jeho jediný a možno i posledný rival.
Sociálne funkcie v umení zvýrazňujú J.Dewey /sociálna aktivita, zmysluplné ciele/, G. Lukács /sebauvedomenie si ľudstva/, E. Fischer /poľuďšťovanie človeka/, V. Brožík / univerzálna ľudská skúsenosť/, S.Gablik / ekologické umenie/, J.Mukařovský /sebapotvrdenie človeka/. Funkciu transcendencie plnilo umenie pre Heideggera /pravda bytia/, Maritaina /poznanie pravdy Boha/, K. Jaspersa /ožiarenie existencie/. Estetikmi autonómie umenia boli v 20.storočí T. Adorno a A. Danto. V súčasnosti sa duálne členenie umenia na vysoké a populárne vplyvom dehumanizačných tlakov ekonomického zisku prejavuje ako nelegitímna populárna kultúra a vyumelkované vysoké umenie. Opozičné vysoké umenie bolo skomercionalizované tak isto, ako sa populárne umenie bez predstierania stalo biznisom. A tak spoločnosť v mene slobody, nezávislosti a autonómie skončila pod tlakom byrokracie, trhu a peňazí. Spokojný život v blahobyte je v súdobej spoločnosti viac cenený než spokojný život v cnosti. Cnosť je spätá s pravdovravnosťou, zdržanlivosťou a odvahou. Tie isté hodnoty ale najviac ohrozujú život v nadbytku a hojnosti, ktoré dnešná spoločnosť uprednostňuje. Umenie ale potrebuje dokonalosť a cnosť, aby dávalo človeku zmysel existencie. / Jiří Gruša 12. prednáška - Umelecké dielo v epoche svojho konzumného ohrozenia Konzumná spoločnosť negatívne ovplyvňuje umenie a jeho sociálne funkcie: nivelizáciou – reklamný šot a Občan Kane, kreslený seriál a Proust, rock a J.S.Bach majú rovnakú hodnotu ľahostajnosťou – umožňuje inváziu masovej kultúry a subkultúry. Moderna verzus postmoderna, modernizmus verzus postmodernizmus V posledných dvoch desaťročiach sa ustálil názor, že súčasnú situáciu treba chápať ako krach moderny s jej univerzalizmom, vierou v pokrok, racionalizmom a humanizmom. Postmoderna sa s duchom moderny potrebuje nielen rozísť, potrebuje tento rozchod legalizovať. Postmoderna spochybňuje všetko, čo súvisí s modernou dobou, jej ideológiu, jej ciele a dedičstvo, jej teleologickú terminológiu, jej estetické implikácie a umelecké smery. Postmodernizmus rovnako nedôveruje deštrukčnému radikalizmu avantgardy, jej extrémistickým pokusom odstrániť uznávané umelecké hodnoty, jej glorifikácii ticha v hudbe, geometrickým obrazcom vo výtvarnom umení, stranám skúpym na slová v literatúre. Veľké ideály racionalistov sú posudzované ako nerealistické chiméry, reálnejšie sa zdajú súdobé ideály simulovanej a virtuálnej reality. Éra rozumu sa zavrhuje ako celok, teda nielen jej tragédie a omyly (totalitné režimy, svetové konflikty, kultúrne diktatúry). Globálne odmietanie vyjadruje mieru rozčarovania a skepticizmu, ktoré prichádzajú po despotizme, krízach a prekliatiach modernej doby a moderného umenia. Podľa Lyotarda sa skutočná otázka postmodernizmu týka modernizmu. Kde sa začína a kde sa končí modernizmus? Estetické a umelecké tendencie súčasnosti Vznikajúca estetika uprednostňuje univerzálny eklekticizmus na jednej strane a radikálne zavrhovanie na druhej strane. Postmoderný anarchizmus stratil duchovný náboj anarchizmu roku 1968, podľahol zvodom konzumu, zbavil sa kritickej a dekonštruktivistickej (podvratnej) dimenzie v prospech nekonfliktnej koexistencie s postindustriálnou spoločnosťou. Dnešný štýl v umení je charakterizovaný zrieknutím sa avantgardy 20. storočia, zavrhovaním a odvrhnutím moderného a abstraktného umenia, avantgardnej literatúry, funkcionalistickej architektúry. Typické umelecké diela dneška predstavujú pestrú paletu štýlov, historických a klasických techník. Postmodernizmus je predovšetkým architektonickým hnutím, odmieta všetky postupy a myšlienky avantgardy, najmä Bauhausu a funkcionalistov. Hlása návrat k ornamentu, miešaniu štýlov, preťaženosti a baroku. Neobarok je dnes prítomný takmer vo všetkých umeleckých druhoch. Každá nová aktivita v umení je konfrontovaná s uvedeným rozložením síl, so zavrhovaním avantgardy a glorifikáciou barokizovaného eklektického historizmu. Tendencie postmoderny Mohli by sme sa domnievať, že súčasný postmoderný trend je iba novým výhonkom pôvodnej moderny? Alebo sme svedkami zrodu nového životného pocitu? Postmodernistický negativizmus pramení v ideológii konca ideológií, unavený nihilizmus už na nič neútočí, hodnoty sa bagatelizujú prostredníctvom eklektizmu. Postmoderné umenie odvrhlo umenie moderny a svet moderny netradične nežne, zamatovo, mäkkou cestou, uvoľnene, zábavne, cool. Hoci je postmodernizmus alergický na všetky totalitné postupy, nie je schopný proti nim nič podniknúť (Finkielkraut). Čas veľkých bojov sa pominul, už nie je moderné umierať za ideály, treba sa obrátiť na jedinú hodnotu, ktorá je spoľahlivá – individualizmus. Postmoderna sa nezaoberá viac budúcnosťou, žije politikou a estetikou dneška, prestala sa zaoberať etikou, je vecne pragmatická a blahosklonná k posledným pozostatkom idealizmu racionalistickej doby moderny. Žije svojou súčasnosťou, užíva si prítomnosť.
Umenie sa prestalo zaoberať syntaktickými a formálnymi výbojmi, skôr sa zaujíma, ako ich z prejavu odstrániť, pretože odrádzajú masové publikum. Snaha moderny demokratizovať umenie skončila hľadaním kompromisu medzi umením a jeho masovou recepciou. Nastal čas na novú rovnováhu poetického a estetického. Návrat k umeleckým dielam, ktoré sa dobre počúvajú, príjemne čítajú, bezproblémovo vizuálne vnímajú ako percepčný ekvivalent skutočnosti favorizuje v umení zábavu. Entertainment, zábava, predovšetkým sa treba zabávať – to je súčasná rezorpcia kultúry do zábavy. Kultúru a umenie vtiahla moderná konzumná spoločnosť do víru zákonov trhu. Od 60-tych rokov sa umenie stále ťažšie odlišuje od reklamy a marketingu. Priemysel zábavy pozorne sleduje štatistiky predaja, sledovanosti, návštevnosti. Výnosnosť umenia pre masy, objav povojnovej epochy, sa do praxe premietol usporadúvaním gigantických prehliadok všetkého druhu, neustálym tlakom na komerčný úspech, zdôrazňovaním prítomnosti v médiách. Umelci majú ponúkať produkty, ktoré idú na odbyt, ktoré sa páčia. Mnohí umelci podľahli pokušeniu zmeniť umelecký jazyk s úmyslom, aby sa ich diela stali obľúbené, aby oslovili masu, aby boli populárni. Komerčný realizmus definuje masové publikum, ktoré je konečným kupcom a zároveň arbitrom, pomocou synkretických kultúrnych štatistických vzoriek konzumentov. Ukazuje sa, že je púhym realizmom peňazí, a ničím iným.. Podľa Lyotarda, keď absentujú estetické kritériá, hodnotu diel možno a je vhodné vyjadriť a merať výškou zisku, ktorý zabezpečujú. Uvedená metóda je v súčasnosti paradoxne podporovaná nielen privátnym sektorom, aj vládami. Kritériom hodnotenia sa stáva veľkosť publika, a preto aj tieto inštitúcie merajú kvalitu tvorcov kvantitou publika. Medzi liberálnou potrebou páčiť sa väčšine a ždanovizmom obdobia stalinizmu v bývalom ZSSR tak niet principiálnych rozdielov.. Umelecké dielo sa tak stáva, podobne ako ktorýkoľvek iný výrobok, kvantifikovateľnou hodnotou. Zlým znakom súčasnosti je, že mnohí umelci uvedenému tlaku ustúpili a podľahli. V umení, podobne ako vo vede, a v tom spočíva sloboda tvorby, musí umelec pracovať, aj keď jeho dielo nenachádza okamžitú odozvu. Sloboda tvorby jednotlivca musí byť nezávislá od prostredia a okolností. Takúto slobodu umeleckej tvorby a vedeckého bádania by mali vlády ako orgány moci podporovať a utvárať pre ňu podmienky. Nemali by vyžadovať a prostriedkami z verejných zdrojov podporovať honbu za okamžitým úspechom, bezprostrednou finančnou návratnosťou, alebo masovou sledovanosťou. Takýto čisto pragmatický obchodnícky prístup je prejavom straty viery v budúcnosť, v perspektívu vývoja a v kontinuitu medzigeneračnej solidarity. Umeniu, vede a kultúre vôbec neprospieva. Priemysel zábavy, výtvor technického veku podľa Finkielkrauta degraduje výtvory ducha na lacný brak Ústupky umelca vkusu obecenstva nikdy neboli a určite ani nebudú tou najschodnejšou cestou, po ktorej sa umelec vydáva za svojím divákom. Umelecký vývoj aj v minulosti ukázal, že tou najsprávnejšou cestou bola tá najneschodnejšia, ktorá si vyžadovala tvorivé myslenie, osobnú odvahu a umeleckú pokoru. Ľudská činnosť smeru k neustále väčšej zložitosti, komplexnosť vo väčšine oblastí sa zvyšuje. Túžba zábavného priemyslu ukázať umenie v tejto situácii ako jasný, zreteľný, bezproblémový, bezpečný produkt je nebezpečným zjednodušovaním, ktoré sa z pohľadu komplexného chápania kultúry ukazuje ako reakčné a barbarské. Reakčná preto, že takto vedie umenie po ceste jeho bezvýznamnosti k zániku. Magisterský študijný program masmediálna komunikácia Yüklə 212,42 Kb. Dostları ilə paylaş:
|