1, didaktika ako vedná disciplíNA, jej predmet, Členenie

Model tvorivého humanistického vyučovania

Cieľom je, aby sa tvorivosť stála zmyslom života každého človeka a aby tvorivosť bola prostriedkom, pomocou ktorého človek dosahuje svoju sebeaktualizáciu. V strede záujme THV je dieťa. Na dieťa pôsobí výchova, vzdelávanie, edukatívne stratégie a rozličné vonkajšie vplyvy.
A. Rozvoj nonkognitívnych (mimopoznávacích) funkcií, t.j.:

• 
  kognitivizácie – naučiť žiaka myslieť, organizovať svoje myšlienkové postupy, riešiť problémy, pracovať s informáciami, byť samostatným
  
• 
  emocionalizácie – dôležitá je empatia, akceptovanie každého žiaka, citlivé hodnotenie žiakov, hodnotenie sa navzájom a sebahodnotenie.
  
• 
  motivácie – motivácia žiaka k učeniu a sebarozvoju
  
• 
  socializácie – naučiť sa žiť s ostatnými ľuďmi, vytvárať pozitívne medziľudské vzťahy, komunikovať, diskutovať, zvládať kritiku
  
• 
  axiologizácie = výchova k hodnotám – ide o rozvíjanie hodnotovej orientácie žiakov
  
• 
  kreativizácie – tvorivé riešenie problémov a výchova k tvorivému štýlu života
  

Všetky tieto nonkognitívne funkcie sa rozvíjajú pomocou hry, učenia, umenia, medziľudských vzťahov, práce a odpočinku.
B. Rozvoj kognitívnych funkcií, t.j.:

• 
  vnímania, pamäti, senzomotorických funkcií – naučiť žiakov vnímať veci a javy seba čo možno najkomplexnejšie, všetkými zmyslami, poskytnúť im na to čo najviac možností a naučiť ich čo najlepšie zapamätať si nové poznatky
  
• 
  nižších poznávacích funkcií – naučiť žiakov analyzovať veci a javy, zahŕňajú logické myslenie, analýzu, induktívne a deduktívne myslenie
  
• 
  vyšších poznávacích funkcií – pochopiť a vedieť využiť poznatky, synteticky myslieť, používať analogické myslenie a vedieť zovšeobecňovať
  
• 
  hodnotiaceho myslenia – naučiť žiakov hodnotiť veci a javy, hodnotiť seba a iných
  
• 
  tvorivého myslenia – v každej situácii hľadať nové, nezvyčajné, ale prijateľné a užitočné riešenia
  

Všetky tieto kognitívne funkcie sa rozvíjajú prostredníctvom vyučovacích predmetov.

C. Edukatívne stratégie = postupy a metódy, ktoré používa pedagóg kognitívnych aj nonkognitívnych funkcií žiakov.

• 
  stratégie tvorby otázok, cvičení a úloh
  
• 
  stratégie na rozvoj funkcií
  
• 
  heuristické stratégie⁴
  

D. Vonkajšie vplyvy – ide o činitele, ktoré ovplyvňujú výchovno-vzdelávací proces a rozvoj osobnosti žiaka. Patria sem:

• 
  osobnosť pedagóga
  
• 
  učebnice, pracovné listy, učebné pomôcky, didaktická technika, zbierky úloh
  
• 
  prostredie triedy, jej veľkosť, svetlosť, teplota, usporiadanie lavíc
  
• 
  počet žiakov v triede a štruktúra ich vzťahov – klíma
  
• 
  organizácia výchovno-vzdelávacieho procesu, rozvrh hodín, únava, zaraďovanie prestávok
  
• 
  filozofia riadenia školstva
  
• 
  spoločenská klíma, kultúra, pôsobenie masmédií
  
• 
  prostredie života žiakov, dedina, mesto, bytové prostriedky
  
• 
  toxicita prostredia
  
• 
  rodina, rodinné vzťahy
  
• 
  sociálne vzťahy a činnosti v mimovyučovacom čase
  
• 
  zdravie
  

Humanistické prístupy k vyučovaniu rešpektujú pri vyučovaní dôstojnosť žiakov:

1. 
   sústredenie výuky na žiaka ako osobnosti so všetkými právami jeho individuálneho potenciálu → uplatňovanie personalizačnej funkcie = poznávanie osobnosti žiaka v triede, rodine, využívanie jeho skúseností, názorov
   
2. 
   potláčanie totalitnej moci učiteľa → schopnosť vcítiť sa do subjektívneho sveta žiaka, chápať jeho pocity a identifikovať sa s ním
   
3. 
   podpora samostatnosti a nezávislosti žiakov pri vyučovaní → aby učiteľ nerobil nič z toho, čo je schopný robiť žiak sám a nepotláčal jeho aktivitu, pestovanie kritického prístupu žiakov k predkladaným návrhom, ich práva názor prijať či odmietnuť
   
4. 
   oslobodenie žiaka od „tyranie“ chyby → človek má právo mýliť sa a povinnosť učiť sa zo svojich omylov, dôležitá je spätná väzba = korekcia žiakom samým, spolužiakmi, len v najnevyhnutnejších prípadoch učiteľom
   
5. 
   zvrhnutie „jarma“ memorovanie vedomostí → memorovanie nemožno úplne vylúčiť. Zapamätávanie treba skôr posilňovať zvýšením intenzity prežitkov, zaujatím žiakov počas vyučovania a poskytnutím priestoru a času na rozmýšľanie, uvažovanie
   
6. 
   uplatnenie možnosti riadiť sa vlastnou motiváciou → učitelia musia uznávať žiakov ako zdroj a motivačný činiteľ ich vlastného učenia, podporovať ich kreativitu a zvedavosť
   
7. 
   koniec nadvlády jednej zložky osobnosti → učenie by malo zahŕňať celú osobnosť žiaka, najmä jeho emocionálnu zložku
   
8. 
   obmedzenie suverénneho postavenia textu ako učebného materiálu → v niektorých predmetoch je možno viac využívať skúsenosti žiakov ako sa pridŕžať textu
   
9. 
   odstránenie stresu z vyučovacích hodín → zvýšenie sebapoznania žiaka (uvedomenie si vlastných schopností), obmedzenie autority učiteľa, rast samostatnosti žiaka, posilnenie emócií v ich interakcii, poskytnutie väčšieho priestoru žiakom, odstránenie obáv z klasifikácie
   
10. 
    zníženie dôrazu na dosahovanie výkonov v prospech zaujímavosti vyučovacieho procesu a zážitkov žiakov → zabezpečenie rovnováhy medzi výkonovou motiváciou a motivačnou pôsobnosťou vyučovacej činnosti.
    

Koncepcia projektového vyučovania

• 
  je to forma, pri ktorej hlavným zdrojom nadobúdania rozvíjania vedomostí žiakov je riešenie praktických pracovných úloh
  
• 
  zakladatelia Dewey, Kilpatrick – predstavitelia pragmatickej pedagogiky a humanizácia školstva
  
• 
  je spojené s praktickým vyučovaním
  
• 
  riešenie problematiky zapadá do potrieb pracovnej školy
  
• 
  žiak akoby sám objavoval poznatky riešením problémových úloh, ktoré mu vytýčil učiteľ
  
• 
  ide o projektovú metódu
  
• 
  výber témy – závisí od predmetu, má vychádzať zo záujmov a potrieb žiakov, aby ich to bavilo
  
• 
  predpokladom je vnútorná motivácia žiakov, zainteresovanosť
  
• 
  projektová metóda má multidisciplinárny charakter
  
• 
  uplatnenie všetkého, zapojenie všetkých v skupinách v kooperatívnom vyučovaní
  
• 
  výsledkom má byť niečo konkrétne
  

- Etapy projektového vyučovania:

1.) Prípravná - voľba témy projektu

2.) Plánovacia - plánovanie riešenia projektu, vypracovanie postupu

3.) Realizačná - riešenie projektu, realizácia plánu

4.) Vyhodnotenie - zverejnenie výsledkov
- Výhody projektového vyučovania:

• 
  proces učenia je prirodzený
  
• 
  má vnútornú motivačnú silu
  
• 
  umožňuje tímovú prácu a kvalitatívnu diferenciáciu
  
• 
  učí riešiť problémy
  
• 
  učí hľadať potrebné informácie
  
• 
  podnecuje kritické myslenie
  
• 
  vedie žiakov k zodpovednosti
  

- Nevýhody projektového vyučovania:

• 
  náročnosť na prácu učiteľa
  
• 
  učiteľ musí byť dobrý organizátor, radca, diagnostik
  
• 
  učiteľ musí starostlivo zvážiť mieru zodpovednosti žiakov za realizáciu projektu
  
• 
  vedomosti žiakov menej systematické
  
• 
  náročné na priestorové a materiálno-technické vybavenie školy
  
• 
  vyžaduje voľné narábanie s časom
  

- Význam projektového vyučovania:

• 
  orientácia na životné a situačné vzťahy prevláda nad tradičnou orientáciou
  
• 
  U a Ž sa pri riešení spoločných problémov zbližujú
  
• 
  pri voľbe témy zohrávajú významnú úlohu záujmy žiakov
  
• 
  ide o aktívne formovanie žiakov
  
• 
  samoorganizácia žiakov a vlastná zodpovednosť za plánovanie a výsledky vyučovania
  
• 
  posilnenie zodpovednosti a aktivity žiakov
  
• 
  sleduje zmeny postojov, v prosociálnom správaní, dokonalejšie vedomosti žiakov
  
• 
  zapája sa viacero zmyslov naraz
  
• 
  projekt často spĺňa regionálny aspekt
  
• 
  má výchovné kvality, ako napr. schopnosť komunikácie, vcítenia sa do druhého
  
• 
  ide o interdisciplinárny prístup a medzipredmetové vzťahy
  

- Členenie projektov:
A) podľa obsahového zamerania

a) parciálne

b) komplexné

B) podľa rozsahu

a) malé

b) stredné

c) veľké

C) podľa trvania

1. 
   krátkodobé – jednodňové, hodinové – pre 1.stupeň (výstava, nástenka)
   
2. 
   strednodobé – viacdňové
   
3. 
   celoročné
   

D) podľa účastníkov

a) projekty jednotlivcov

b) projekty skupín (homogénne a heterogénne, stále a dočasné)

12, Alternatívne školy. Vymedzenie pojmov, klasické alternatívne školy (Walfdorská škola, Hibernianska škola, Freinetovská škola, Jenská škola), moderné alternatívne školy (Integrované tematické vyučovanie – ITV, Otvorené vyučovanie a Kolegiálna škola).
Alternatívna pedagogika v škole skúma najefektívnejšie, najracionálnejšie a najoptimálnejšie spôsoby výchovy a vzdelávania mládeže. Využíva všetky moderné, ekologické prostriedky, pomôcky na zvýšenie individuálnej starostlivosti o žiaka v spoločenskom prostredí.
J. Průcha chararakterizoval alternatívne školy:

• 
  škola je upriamená pedocentricky – na dieťa
  
• 
  škole je aktívna najmä zo stránky žiaka
  
• 
  škola zabezpečuje komplexnú výchovu žiaka
  
• 
  škola vytvára životné prostredie zo strany učiteľov a rodičov, ako aj záujemcov o prácu v škole
  
• 
  škola životom pripravuje žiaka pre život
  

Funkcie:

1. 
   kompenzačná – má odstrániť nedostatky štátnej školy
   
2. 
   diverzifikačná – alternatívna škola zabezpečuje pluralitu vzdelávania mládeže
   
3. 
   inovačná - zabezpečuje inováciu obsahu vzdelávania mládeže
   

Zelina rozdelil alternatívne školy na:

1. 
   reflexné školstvo – začlenil sem odraz a rozpracovanie myšlienok významných pedagogických osobností, ako Sokrates, Komenský, Descartes, Rousseau
   
2. 
   pragmatické školstvo – príprava na konkrétne užitočné konanie – Dewey, Makarenko, Ušinskij
   
3. 
   humanistické školstvo - zamerané na rozvoj celkovej osobnosti. Zaradil sem waldofskú školu, Montessoriovskú školu, Rodgersa, Williamsovú školu ...
   
4. 
   informatistické školstvo – vo výučbe dominujú učiace, skúšacie stroje a programové vyučovanie
   

Klasické reformné školy

1. 
   Waldorfská škola – je najznámejším a najrozšírenejším typom alternatívnej školy. Reprezentuje ju filozof, pedagóg a zakladateľ antropofozie Rudolf Steiner. 1. škola, ktorá ním bola vybudovaná, sa nachádzala v obci Waldorf neďaleko Stuttgartu. Antropofozia⁵ je východiskom tejto školy. Táto škola je v dnešnej organizačnej štruktúre jednotná = 12-ročná. V 13. triede pripravujú žiakov na maturitu. Finančne zabezpečujú školu spolky učiteľov, rodičia a sponzori. Škola je verejná – nie štátna, ani súkromná. Navštevujú ju žiaci z rozličného sociálneho prostredia. Učia tu evanjelickí i katolícki učitelia. Táto škola nemá učebný plán. Obsah určujú učitelia podľa miestnych podmienok. Rozsah a intenzita vyučovania je závislá od učiteľa.
   

Zvláštnosťou tejto školy je vyučovanie po etapách, a to len v základných predmetoch, spravidla v jazykoch, pracovnom vyučovaní, telesnej výchove, rytmike a náboženstve. Škola má 3 stupne.

V materskej škole je ťažisko výchovy detí v napodobňovaní a v hre. Veľa času venujú deti spevu, hudbe, maľovaniu, modelovaniu a tancu.

A) Nižší stupeň (1. – 4. ročník) – žiaci sa učia spisovne sa vyjadrovať. Počúvajú a reprodukujú rozprávky, riekanky, básničky, pričom dodržiavajú rytmus reči a melódiu. Učia sa 2 cudzie jazyky- angličtinu a francúzštinu, a to formou piesne, krátkymi dialógmi a básničkami. Postupne sa učia písať cviky na uvoľnenie ruky, kreslia disciplinované tvary, znaky. Čítať sa učia v 2. ročníku. Od 3. ročníka sa učia zemepis, vlastivedu, získavajú prírodné poznatky z okolia. V ručných prácach zhotovujú jednoduché výrobky, praktické, farebné. Hrajú na flaute a ďalšie nástroje. Učitelia zdôrazňujú motiváciu a tvorivosť.

B) Stredný stupeň (5. - 8. ročník) – dominantné postavenie tu má učiteľ. V jazykoch sa učia gramatiku, pravopis, štylistiku. V matematike algebru, geometriu, aritmetiku. Vlastivedu členia na biológiu, botaniku, zemepis a chémiu s fyzikou. Telesná výchova obsahuje rytmiku, gymnastiku, atletiku a loptové hry. Učitelia i naďalej uplatňujú praktický zreteľ- žiaci píšu listy, vypĺňajú formuláre, úradné spisy a samostatnou prácou riešia problémy z okolia. Umelecky sa angažujú v divadle, hudbe, speve, a to spolu s rodičmi. Ručné práce vykonávajú v dielňach, v záhrade. Spracúvajú veci z dreva, kov, kože, textil. Učia sa šiť, pliesť, háčkovať.

C) Vyšší stupeň (9. – 12. ročník) – vyučujú tu zväčša odborní učitelia, ale výber učiva si zvolí žiak Využíva sa tak žiakov záujem, aby sa začal pripravovať na svoje budúce povolanie. Učitelia zdôrazňujú logické myslenie, estetické, citové zážitky pri recitácii, speve, hre v orchestri, divadle, často i v cudzom jazyku. Žiaci organizujú iniciatívne viaceré podujatia.

2. 
   Jenský plán – predstaviteľom je Peter Petersen. Pôsobil na univerzite v Jene, kde zriadil aj cvičnú školu na vlastné pedagogické experimenty. Z tohto vzišiel Jenský plán. Svoje názory uviedol v dielach Vnútorná reforma školy, Náuka o riadení vyučovania. Petersen namiesto tried rozdelil žiakov na skupiny podľa veku. Rozdelenie je nasledovné:
   
   • 
     spodná skupina 1. – 3. šk. rok
     
   • 
     stredná skupina 4. – 6. šk. rok
     
   • 
     vyššia skupina 7. – 8. šk. rok
     
   • 
     skupina mládeže I. 9. – 10. šk. rok
     
   • 
     skupina mládeže II. 11. – 12. šk. rok
     

Žiak sa mohol rozhodnúť pre skupinu, ktorá vyhovovala jeho záujmu. V skupine sa uplatňujú len tie činnosti, ktoré všetci uznávajú za potrebné, a to po stránke mravnej, estetickej a ľudsky dôstojnej.

Školskú miestnosť premenil na bytovú jednotku. Namiesto lavíc mali stolíky a stoličky. Pracovné pomôcky boli v skriniach. Počas vyučovania sa žiaci voľne pohybovali, ale boli ohľaduplní voči spolužiakom. Pri vyučovaní dodržiavali „etický fenomén“.

Petersen zaviedol týždenný pracovný plán, ktorý zahŕňa i činnosť žiakov v ich voľnom čase. Deň začína tzv. úrovňovým kurzom (zaradenie podľa nadania) z matematiky a jazyka. Na tento nadväzujú ) ďalšie kurzy – úvodné alebo precvičovacie z jednotlivých predmetov alebo oblastí. Prestávka medzi týmito 2 kurzami trvá 40 – 50 minút a umožňuje voľnú činnosť detí. Popoludňajšia činnosť počas týždňa je zameraná na reálny život človeka. Žiaci sa zaoberajú prírodou, dopravou, priemyslom, históriou, pozornosť je venovaná i politickým udalostiam a dianiu v rodine. Do školského plánu je poňatá i sobota a nedeľa.

Činnosť žiakov je rozvíjaná skupinovým vyučovaním a rôznymi individuálnymi formami práce. Petersen využíva 4 prvotné formy, prostredníctvom ktorých je žiak aktívny voči ostatným. Sú to: rozhovor, hra, práca (skupinová práca detí na úlohách a projektoch, patria sem i tzv. kurzy) a slávnosť. Jenská škola dôsledne spája školu so životom.

3. 
   Montessoriovská škola – predstaviteľkou je Talianka Mária Montessoriová. Pôvodným povolaním lekárka, je zakladateľkou predškolskej výchovy na princípe individuálneho systému. Založila Dom detstva pri Ríme v roku 1907, kde rozvíjala a uplatňovala svoju teóriu. Montessoriová kritizovala školu pre jej strnulosť, nezáživnosť, dogmatický prístup k vyučovaniu, vynucovanie disciplíny. Učiteľka viedla deti k samostatnej činnosti, v ktorej deti mali rozvíjať svoje zmysly. Dieťa si volilo samostatne svoju činnosť, pri ktorej sa súčasne rozvíjajú telesné a duševné schopnosti. Montessoriová sa vo svojej práci zameriavala na deti predškolského veku. Sloboda dieťaťa, využívanie jeho aktivity, túžba po samostatnosti a sebarealizácii sú však plne akceptovateľné aj pre výchovu a vzdelávanie žiakov vo vyšších ročníkoch. Aj tu sa rešpektuje individualita jednotlivca a jeho záujmov. Žiak sa vlastnou iniciatívou učí poznávať učivo. Učiteľ je viac podnecovateľom, ako sprostredkovateľom poznatkov. Deti v prírode nadobúdajú vedomosti o nej a nie z kníh. Montessoriová zaviedla „cvičenia praktického života“. Učiteľ si vedie pedagogický denník a v ňom evidenciu o úrovni každého žiaka v každom vyučovacom predmete a o celej triede. V škole nejde o vedu, ale o človeka. Úlohou školy je vzdelanie človeka, realizácia jeho osobnosti vo vzťahu k ostatným jedincom, svetu a Bohu.
   

4. 
   Freinetovská škola – zakladateľom je Celestín Freinet, ktorý kritizoval francúzsku normálnu školu, jej pamäťové vyučovanie a potláčanie aktivity žiaka. Svoje názory publikoval v diele Moderná francúzska škola. Žiaci majú individuálny týždenný plán, v ktorom dominuje práca. Žiak môže slobodne vyjadrovať svoje myšlienky a city, spolupracuje s učiteľom. Základné učivo si osvojuje prostredníctvom pracovných kariet a výsledok si zhodnotí testom. Využíva akustické programy najmä na jazykovú výučbu.
   

MODERNÉ ALTERNATÍVNE ŠKOLY
Ide o školy, ktoré nevychádzajú priamo z myšlienok reformnej pedagogiky, ale vznikajú v rôznych krajinách sveta.
Školy s otvoreným vyučovaním – vznikli v západnej Európe. Podstata spočíva v „otváraní vyučovania navonok“ (kontakt školy s mimovyučovacím prostredím). Priebeh vyučovania a obsah nie je určený primárne učiteľom, ale závisí od záujmov, želaní a schopností žiakov. K základným formám tohto vyučovania patria spoločné činnosti v kruhu, slobodná práca, týždenné plánovanie, riešenie projektov i časti práce, ktoré organizuje učiteľ.
Kolegiálne školy – snažia sa odstrániť sociálnu nerovnosť v nemeckom školstve tým, že integrujú prvky gymnaziálneho vzdelávania s odbornou alebo učňovskou prípravou. Majú 17 zameraní, ktoré vedú k získaniu dvojitej kvalifikácie: všeobecné úplné stredné vzdelanie a odborné vzdelanie.
Integrované tematické vyučovanie (ITV) - americké autorky Kovaliková / Olsenová.

ITV je založené na troch princípoch:

• 
  1. princíp ITV - fingovanie mozgu + emocionálne cítenie - vytvorenie optimálneho prostredia pre rozvoj mozgu
  
• 
  2. princíp ITV - rozvoj kurikula v troch fázach
  
• 
  3. princíp ITV - používanie vhodných vyučovacích postupov
  

ITV je prienikom všetkých týchto troch princípov. Je založené na zjednocujúcej celoročnej téme. Zmyslom je vytváranie mozgovo-kompatibilného učebného prostredia. Aktuálna myšlienka je zameraná na rozvoj a prospech výchovy každého žiaka. Hlavná myšlienka je, že základom zdravej osobnosti je sebadôvera a zdravé sebavedomie.

1 Pod všeobecným cieľom výchovy a vzdelávania budeme rozumieť ucelenú predstavu v oblasti výchovy a vzdelávania, splnenie určitej úlohy, požiadavky a budeme ho nazývať (ideál) predpokladaných a žiadúcich vlastností človeka

Pod konkrétnym, čiastkovým cieľom budeme rozumieť konkrétny výsledok pôsobenia, vyučovacím cieľom.

2 Všeobecný cieľ výchovy a vzdelávania súčasnej vzdelávacej politky môžeme sformulovať nasledovne:

Vychovať harmonicky rozvinutého jedinca s demokratickým myslením, estetickým a humánnym cítením, schopného rýchlo sa adaptovať na meniace sa podmienky a z toho vyplývajúce zmeny jeho profesionálnych a sociálnych úloh.

3 Sú to vedomosti, zručnosti a návyky, ktoré vo svojom súhrne predstavujú základy vied, umenia a techniky, a majú zásadný význam pre ďalšie vzdelávanie a pre praktický život. Základné učivo má mať všestrannú výchovnú hodnotu a hodnotu pre všestranný rozvoj žiactva, a má byť, i keď v rozdielnej kvalite, osvojené väčšinou žiakov. Konečne má byť prebraté, precvičené a upevnené prevažne v škole bez preťažovania detí.

4 Heuristika je metodológia tvorivého riešenia problémov

5 Antropofozia je filozoficko-náboženské učenie úzko spojené s teozofických hnutím silne zachádzajúca do mystiky, okultizmu... Savia na duchovnom princípe vo svete.